Bol som pri tom, alebo vertikalizácia na FA STU

Pred nedávnom sme uverejnili oznam o výberovom konaní na Fakulte architektúry STU s cieľom umožniť vytvorenie "Vertikálnych ateliérov". Začína sa nový typ výučby ateliérovej tvorby, v ktorom sa študenti viacerých ročníkov môžu vzájomne učiť, navzájom si konkurovať. Podporuje vznik nových spoluprác. Tímová spolupráca, ale i konkurencia pomáhajú lepšie sa priblížiť podmienkam s ktorými sa absolventi stretnú v praxi. Nie je to iba atraktívny typ štúdia pre študentov, ale aj prestížna pozícia pre architektov-pedagógov. Prihlásilo sa 35 jednotlivcov a kolektívov, z toho 9 uchádzačov z externého prostredia. 

Téma vertikálnych ateliérov a výberové konanie na obsadenie ich vedúcich osobností na Fakulte architektúry je v posledných rokoch jednou z najzaujímavejších výziev spojených s výukou našej profesie. Preto sme sa mimoriadne potešili možnosti nahliadnuť na priebeh výberového konania aj “zvnútra”. Priamo od člena výberovej komisie Petra Moravčíka:

Už viac než rok žijeme v dobe zázrakov, ktoré sa dejú v celospoločenskom meradle. Nepredstaviteľné sa stáva realitou. Postaviť sa za dobrú vec, nech sa zdá akokoľvek nereálna, má silu zmiesť kamenný palác ako domček z karát. Radi voláme po revolúcii. Ale nejde nám o akciu efemérnu, povrchnú, málo hĺbavú, nasilu drsnú. Máme na mysli aktívnu rýchlu evolúciu. Veď urýchľovať môže znamenať úprimne pochopiť, pravdivo pomenovať, racionálne premyslieť a nekompromisne nastaviť nové podmienky. Napríklad aj na kvalitnejší, záživnejší a efektívnejší proces formovania mladej študentskej duše.

Do kaleidoskopu neuveriteľných skutočností s dosahom na našu širšiu akademickú a profesionálnu obec zapadla aj výzva na obsadenie miest vedúcich vertikálnych ateliérov na FA STU.

Otvorená pre interných, ale aj externých záujemcov. To, čo poväčšine všade inde už dávno funguje a na čo sa dlho odhodlávali predchodcovia cez prototypy ateliéru praxe, sa aktuálny dekan FA STU, Prof. Ing.arch. Pavel Gregor, PhD., odhodlal zrealizovať.

Úprimne som sa tomu potešil – téma vertikálnych ateliérov predsa nenechá chladným nikoho, kto zblízka, či z trochu väčšej vzdialenosti monitoruje dianie v našej alma mater. Sám som zvažoval využiť túto takmer dejinnú príležitosť a vstúpiť na lákavé ihrisko s novými čiarami a pekne strihnutým trávnikom. Úprimne, nakoniec som nenašiel dosť odvahy a zvaľujúc vinu na prirodzenú prísnu autocenzúru – som sa do výberu neprihlásil. Hrou osudu som sa však ocitol na druhej strane – v komisii pre výber uchádzačov. A podávam krátku správu z nej.

Téma vertikalizácie výuky naprieč ročníkmi je jedným silným motívom tejto aktivity. Nemenej atraktívnym je však aj možnosť vstupu do hry externým architektom,  ktorí môžu - hoci aj nemusia - vniesť do miestami stojatých vôd akademickej priehradnej nádrže moment zdravej a žiadanej konkurencie. Na prezentácie sa prihlásilo 35 jednotlivcov a kolektívov, z toho 26 viacmenej známych mien z interného prostredia FA STU, 9 z prostredia externého. Vôbec tu pritom nejde o súboj na život a na smrť medzi interným a externým prostredím. Veď v rámci interného stavu už teraz pôsobí v rôznych formách úväzku veľa vynikajúcich osobností so zázemím kredibilnej praxe. Ľubo Závodný so systematickou precíznosťou, Števo Polakovič so šarmom sebe vlastným (gut gut impact to school), Vladimír Šimkovič a Márius Žitňanský napriek takmer neverbálnej komunikácii pri prezentácii, Andrej Alexy a Michal Bogár zas naopak sympatickými rétorickými kreáciami – títo všetci potvrdili svoju opodstatnenosť vedenia majstrovskej dielne nielen širokospektrálnosťou svojej vlastnej činnosti, ale aj originalitou a myšlienkovou bohatosťou výstupov svojich študentských zverencov.

Veľmi milo prekvapili iné mená akademickej platformy. Práve z ich strany boli mnohé prezentácie brilantne pripravené aj odprezentované. Vystúpenie architekta Jozefa Bátora bolo po formálnej aj obsahovej stránke vysloveným zážitkom, rovno oprávňujúcim k autonómnemu vedeniu  ateliéru. Martin Uhrík obohatil paletu rozmýšľania o architektúre parametrickým spôsobom pixelov a voxelov a potvrdil, že takýto fenomén výuky na akademickú pôdu práve v polohe majstrovského ateliéru patrí.  Veľmi osviežujúco zapôsobilo duo šarmantných dám doc. Evy Kráľovej a architektky Zuzany Zacharovej, ktoré v súzvuku nespochybniteľnej skúsenosti a dynamickej kreativity predstavili koncept narábania s pamiatkami a industriálnym dedičstvom. Katarína Fejo s kolegom Tomášom Hanáčkom výstižnou grafikou, brisknou úvahou a závanom nadnárodnej úrovne odprezentovali koncept prelínania urbanizmu do architektonického objektu a späť. Z najmladších adeptov osviežili scénu Lukáš Šíp a Tibor Varga s témou drevenej architektúry, vzťahom pravdivosti konštrukcie a jej výrazu v architektúre.

Externisti boli zastúpení ostrieľanými harcovníkmi realizácie s nespochybniteľným kreditom architektonickej praktickej aj myšlienkovej erudície. Martin Kusý a Pavel Paňák sú v koži majstrovského ateliéru na škole dávno doma a už ich prezentácia textov - základných postulátov výuky - by mohla byť úvodom do štúdia architektúry. Martin Jančok a Michal Janák sústredili záujem na mesto Bratislavu  a zadanie ateliéru sformulovali do konkrétnej ideovej výzvy rozvoja pre Petržalku v opačnom garde aktuálnej paradigmy. Kto pozná ich hĺbavý prístup k práci, mohol by sa na výstupy tešiť. Do Bratislavy sa zapozeral aj kolektív Maroša Fečíka, Martina Hudeca a Kataríny Bergerovej s témou mestského bloku, či renesancie pojmu mestského paláca. Nečakaným oživením konkurzu boli mladistvé kolektívy (Richard Kilo/Matej Honč, Marián Lucký/Michal Buranovský) len nedávnych absolventov, ktorí by sa s neskrývanou radosťou podľa vlastných slov radi po krátkom vzopätí v praxi vrátili  - ako majstri (?) - na hravú platformu slobodomyseľnej akademickej nezávislosti.

Nie všetky externé vstupy boli excelentné. Práve tie výborné však mali dostať šancu na uplatnenie. Veď išlo o jedinečnú možnosť zvýšiť kvalitu po ústavoch celoplošne a nekompromisne – systémom vyššia kvalita vyhráva. Na tom nie je nič nelegitímne, ani asociálne.

V čomsi sa teda ambícia z úvodu textu pri výbere nenaplnila. Zámer malej revolúcie ostal na polceste. Len preto, že sa stále odvolávame na systémového administratívneho molocha, ktorý prikazuje to a to, zakazuje to a ono. Kontraproduktívne sa javí štatistická premisa, že v záverečnom počte 24 finálnych pozícií mohli byť len dve pre vstup z exteriéru. A že doplňovať nespochybniteľne kvalitné jadro vybratých jednotlivcov a tímov vďaka takejto neobjektívnej matematike bolo treba lovením v stojatých interných vodách. Niektorých to možno do budúcna znechutí, iní podľahnú sebaklamu o svojej kvalite, keď to tentokrát ustáli. 

Celá agenda sa v úvodnej sezóne týka najbližších dvoch rokov. Akcia vertikálny ateliér je teda v zábehu. Treba si vážiť, že sa vôbec rozbehla. Aj keď mohla byť určite celoplošne radikálnejšia v  nárokoch na kvalitu vedúceho a nepopulárnych dopadoch pri nevyhnutej personálnej rekonštrukcii. Sociálny rozmer pri súťažení – a výber súťažou určite je – nie je na mieste, lebo devalvuje základné hodnotiace kritériá. Možno stačí prípadnú budúcu komisiu rozšíriť o viac nezávislých (rozumej externých) členov a dať jej autoritu rozhodujúceho, nielen poradného orgánu. A popri verejnom zábere uchádzačov možno aj vytipovať užší okruh pre tento typ majstrovsko – akademickej výuky vhodných vyzvaných kandidátov.

Jemná skepsa je teda na mieste, koniec sveta sa však určite nekoná.

 Peter Moravčík

Pozn. red.: Ďakujeme veľmi pekne Petrovi Moravčíkovi za priblíženie výberového procesu. Mali by sme sa viac rozprávať, informovať, diskutovať o témach, ktoré sú spojené s našou prácou (a nielen s ňou). Vedeniu fakulty držíme palce, aby celý proces úspešne pokračoval, ďalej sa rozvíjal a pomohol ku zvýšeniu kvality vzdelávania. (Lebo myšlienka vertikálnych ateliérov je výborná. Ak sa časom deformuje, môže byť posunutá aj do zjednodušenej podoby, ktorá sa u niektorých ateliérov uplatnila v minulosti - viď obrázok :-)