LIDO ako Terrain Vague

V letnom semestri 2020 sa študenti ateliéru II Katedry architektonickej tvorby VŠVU v Bratislave venovali bratislavskému územiu na pravom brehu Dunaja. Cieľom bolo pochopiť zmysel existencie zdanlivo nevyužitého a opusteného pásma ťahajúceho sa pozdĺž stretu Petržalky a Dunaja a vypracovať projekt ako reakciu na jeho jednu konkrétnu časť - Lido. Nasledujúci text obsahuje iniciačný prológ a tiež ukážky jednotlivých intervencií.

Vedúci ateliéru a autori textu: Benjanmín Brádňanský a Vít Halada
Ateliér: DVA/ja Katedra architektonickej tvorby VŠVU v Bratislave
Študenti: Nicol Bodnárová, Mária Kostolníková, Michaela Krpálová, Nikhil Makhijani, Lívia Molnárová, Dávid Nosko, Sabina Savková, Nishita Talatiya

Terrain Vague.

Mestá sú produktom koncentrácie, nadprodukcie a špecializácie. Umožňujú ľudom venovať sa aktivitám, ktoré nie sú priamo späté s produkciou zdrojov základných potrieb. Boli vytvorené ako ľudské konštrukty a boli určené pre obývanie ľuďmi. Ne-ľudské, mimo-ľudské sa do miest dostáva buď, aby slúžilo človeku (záhrady, parky) alebo ako bočný produkt opustenosti, zanedbanosti, alebo neobsadenosti teritória človekom. Klimatická katastrofa, a bohužiaľ aj momentálna pandémia nás nútia premyslieť koncepty ako by sme mali tento konštrukt koncipovať a obývať. Naša činnosť sa aj pri všetkej dobrej vôli, s ktorou ju vykonávame javí z dlhodobého hľadiska ako škodlivá pre prostredie, v ktorom žijeme a v konečnom dôsledku aj pre náš druh. Je čím ďalej jasnejšie, že nie je možné pokračovať v procese boja proti prírodnému prostrediu, ale je nutné vpustiť prírodné procesy aj tam kde pôvodne nemali, alebo mali len úzko kontrolované a obmedzené miesto.

Mestá už dnes obsahujú aj tieto slepé miesta, v ktorých stratili alebo ešte nezískali kontrolu. Snahou je premeniť tieto miesta na “ľudské”, čo môže viesť a pravdepodobne aj povedie k vyhladeniu nielen mnohých špecifických druhov prírodných procesov, ale aj priestorov realizácie aktivít exkluzívnych sociálnych skupín.

Skúmame takéto územia na pomedzí mesta a rieky. Nato aby sme ho mohli pomenovať a pochopiť pomáhame si definíciu vágnosti, stále aktuálnym textom Ignasi Sola-Moralesa Terrain vague.

Terrain vague je pre nás kvalitou, ktorú sa snažíme zachovať a paradoxne aj rozvinúť.

Tieto zdanlivo slabé miesta obsahujú množstvo neantropocentrických kvalít, ktoré majú potenciál obohatiť nielen naše abstraktné architektonické myslenie a spôsob akým rozmýšľame o mestách, ale hlavne reálne prispieť k tomu, že mestá nebudú len koncentráciou ľudských, ale aj ne-ľudských, mimo-ľudských alebo aspoň okrajovo-ľudských prostredí. Prijatie takejto diverzity sa zdá kľúčovým k prežitiu mnohých druhov, vrátane nášho.

Skúmame či je to vôbec možné v súčasnom nastavení mestského plánovania. Aké sú kvality vágneho terénu (TV)? Čo je vlastne TV pre nás?Aaká miera TV je akceptovateľná, ako ochrániť TV pred humanizáciou, ako môžeme rozvíjať TV, ako sa môže architektúra poučiť z TV. Tieto a ďalšie otázky sú podkladom pre smerovanie myslenia v študentských projektoch a iniciačnej eseji, ktoré sú reakciou na Soralesov text a pozorovaní z fyzických i virtuálnych návštev priestorov LIDA a dunajského nábrežia na Petržalskej strane.

Soralesov text slúži ako optika nazerania na konkrétne špecifické miesto, pre študentov/architektov v procese stávania sa nimi. Esej má byť nepriestorovým nastrojom na nevizuálne zachytávanie atmosfér, fenoménov, priestorovostí, správaní. Následné priestorové axonometrické zobrazenie je v rôznych mierkach pokusom o zakreslenie, zmapovanie, geometrizovanie vágneho. Jednotlivé projekty sú hľadané v spoločných online konzultáciách bez možnej ďalšej fyzickej prítomnosti v lokalite, z nikdy nezažitého karanténneho prostredia „bezpečných“ domácností . Fenomenálny vágny terén bol konceptualizovaný, nazeraný cez obsiahnuteľné jednotlivosti skôr ako cez holistické vnímanie.

POTENCIÁLY TV

Jednou z možných a dobrých kvalít TV, ktorá sa objavila v procese konzultácií sú prírodné procesy. Študenti boli provokovaní svoj projekt smerovať k rozvíjaniu týchto procesov, k ich analógiám a prenosu do architektúry. Téma prirodzenosti prírodného v TV, náhodnosť, vhodnosť, kultivovanosť, čas, snaha o ovládnutie, ochranu či umelú podporu až vytváranie nie slúžiacej druhej ale "nafičanej" štvrtej umelej prírody.

Súboj prírodného a mestského bol tiež opakujúcou sa kvalitou, respektíve interpretáciou priestorových vzťahov TV. Časové následnosti obývania a kultivácie prírody. Príroda a jej občasný alebo pravidelný obsadzovanie územia v podobe záplav, neustále a nezastaviteľné sukcesívne návraty lužného lesa, mokradí ale aj emergentý vznik tretej prírody. Testovanie spoločenských programov v území od hospodárskych, vojenských, cez športovo rekreačné, infraštrukturálne navrhované zhora, iniciované zdola alebo objavujúce sa a iniciované až po insitne super promované súčasným kapitálom. Je súboj niečo čo treba vyriešiť, zastaviť, urovnať? Musí existovať víťaz a porazený? Môže sa zákopová vojna a udržiavanie pozícií zmeniť na dynamickú výmenu a vznik nových kvalít, hybridných prostredí?

Ďalšou kvalitou, ktorá sa objavila bola neobývateľnosť, TV je príliš divoký, nebezpečný a strašidelný. Vágny terén nie je priestorom inštinktívneho strachu jednotlivca z ohrozujúcej sily prírody. Na to je príliš blízko bezpečne uprataného mestského prostredia. Skôr je plný neistoty a paranoje z možného, ukrytého, nemestského či mimo mestského, neznámeho. Je ale potrebné ho týchto vlastností zbaviť? Nechceme zmeniť leva na domácu mačičku, ani ho nechceme skrotiť do cirkusu, či zlomiť v ZOO. Môžu byť v meste aj prostredia, ktoré nebudú pre každého? Aké by mali mať hranice a pravidlá? Dá sa divokosť architektonizovať ?

PROVOKÁCIE TV

Počas letného semestra 2020 na Katedre architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v ateliéry DVAja vzniklo v takomto ideovom rámci 8 projektov/provokácii. Nasledujúce anotácie, nie všetkých projektov, sú niekde medzi ich spätnou interpretáciou a pôvodnými autorskými správami alebo esejami.

DÁVID NOSKO - KOMPOZITNÉ KRAJINY

Projekt pozostáva z návrhu kompozitných krajín, reliéfnych variácií, ktoré vznikajú akumuláciou nepoužiteľných alebo odpadových objektov a materiálov. Spôsoby ukladania sú navrhnuté tak, aby poskytovali novú bohatosť životných podmienok prostredia pre rastliny a živočíchy, čím sa zvyšuje rozmanitosť biotopov a druhov. Výsledné kompozitné krajiny sú miestom stretu ľudskej aktivity a aktivity prírody. (DN)

TV na LIDE je identifikovaný ako skladisko mestom nechceného materiálu, ale možno aj priestorom akumulácie ideológií o programov, ktoré doteraz existujú na mieste nielen ako fyzické fragmenty, ale aj urbánne histórie a legendy a sny. Projekt samotný sa síce zameriava na fyzické akumulácie materiálu a odpadu a ich uvedomelým ukladaním v priestore vytvára nové terénne a priestorové podklady pre neantropocentrické spoločenstvá pričom človek a jeho prítomnosť spojená so zmysluplnou programovou náplňou v takto definovanom priestore ostáva vedome otvorená a problematická. Možná vrstva interpretácie závadných antropocentrických alebo ideologických snov, plánov alebo histórií by mohla byť pokračovaním projektu smerom k ešte bohatšej krajine akumulácií a transformácií.

MICHAELA KRPÁLOVÁ - NOVÁ VÁGNOSŤ, NOVÁ VLNA a NOVÝ TERÉN

Cieľom je vytvoriť rovnosť miery alienácie všetkých troch typov návštevníkov (zviera , občan, vyvrheľ), rovnako, poskytnúť im jednotný pocit komfortu aj diskomfortu, umožňujúc ich voľný prechod a koexistenciu v tomto priestore. Permeabilita pre všetkých, zároveň však neutralizácia tohto boja prírody a človeka vo vágnosti a nejasnosti. Manifestáciou vágnosti by mohol byť cudzí amplifikovaný vágny terén nepatriaci nikomu. Lano a Pletivo ako polopriepustná, priehľadná bariéra.

Vytýčené územie slúži ako médium na presun a premiešavanie rôznych návštevníkov územia, nie je ani ľudským ani prírodným teritóriom, je teritóriom novým, vágnym, chaotickým a dobrovoľne ponechaný pokračovaniu chaosu, ponechaný napospas prírodným a alternatívnym ľudským aktivitám. (MK)

Stres zo stretu mesta, prírody a mimo spoločenského je artikulovaný v priestorovej štruktúre bariér, zákrytov, uzlov. Susedstvo alebo blízkosť rôznosti a inakosti je vlastná TV. Srna pri zjazde z prístavného mosta medzi farebnými trikotmi cyklistov, - surreálny okamih - prekvapenie, radosť, strach, nebezpečie. Určite však autenticita. Ak mesto je divadlom, kde občania hrajú kultivovane svoje rol, tak TV môže byť nielen stretnutím hraného s prírodným ale aj s autentickým - mimo spoločenským alebo so spoločnosti vylúčeným alebo zatiaľ spoločnosťou neakceptovaným. Otáznym a provokatívnym v projekte ostáva lineárny, respektíve potenciálne sieťový charakter navrhovanej štruktúry, ktorý ide nad rámec existujúcich bodových manifestácií stretov, čim ukazuje možnú ambíciu na prepájanie tokov naprieč existujúcim prostrediam. Zelené koridory ochrany prírody legislatívne zabezpečujúce migráciu živočíchov môžu byť precedensom pre paralelné a prestupujúce siete nielen prírodnej ale aj spoločenskej rôznosti.

NISHITA TALATIYA (hosťujúca študentka zo CEPT Ahmedabad) - HRANICA/ROZHRANIE

Hlboká vysoká stena oddeľujúca prírodu a ľudí umožňujúca existovať nerušene a divoko v ich vlastných priestoroch a nedovoliť im prerastať jeden do druhého. Zákutia, niky v stene dovoľujú ľudom náhľad na prírodu, ale nemôžu sa jej dotýkať, chodiť, sedieť, používať ju. (NT)

Projekt vychádzajúc z princípov ľudom neprístupnej, iba pozorovateľnej prírody – rezervácie, vytyčuje v mierke územia jasné rozdelenie na prírodné a ľudské. Avšak v mierke architektúry sa stena stáva hlbokou a vysokou, získava priestor, ktorý existuje medzi prírodným a ľudským. Hranica sa stáva rozhraním, priestorom umožňujúcim blízkosť/susedstvo ,stále však so želanou mierou nerušenia. Stena má poschodia a miestnosti a chce byť nástrojom na obývanie a zároveň schránkou na život.

NIKHIL MAKHIJANI (hosťujúci študent zo CEPT Ahmedabad) - INFRAŠTRUKTURÁLNA SUKCESIA

Zvláštna a divoká atmosféra LIDA znemožňuje interakciu s inými ľuďmi. Ak je v pandémii potreba udržiavať si odstup, tak túlanie sa divočinou LIDA je dobrý nápad.

Dnes, keď svet čelí kríze s touto globálnou pandémiou, sú ľudia nútení zostať vo svojich vlastných malých biotopoch pre vlastné dobro. Jedinou úľavou, ktorej sa v týchto časoch môže dostať, je hľadanie samoty v prírode, avšak s dostatočným mestským zázemím, infraštruktúrou. Navrhované stratégie majú byť iba katalyzátorom procesu, ktorý umožní prírode zmocniť sa Lida, ale zároveň má snahu, aby do nej boli vpletené ľudské zásahy. (NM)

Úteky do prírody a možnosť byť turistom vo vlastnom meste. Ročná skúsenosť s rôznymi úrovňami obmedzenia pohybu mimo našich obydlí ukazuje potenciál TV a miest ako LIDO na rozvoj do nových typológií mestskej prírody. Parky a ihriská sú miestami stretávania. Mestské lesy sú stále lesmi, prostredím, ktoré je skôr tranzitné ako pobytové. Možnosť dlhodobejšieho pobytu si vyžaduje prírodu, do ktorej vrstiev je vpletená vrstva infraštruktúry. Postavenie stanu, alebo primitívnej chatrče alebo sofistikovaného stanu je síce možné, avšak bez možnosti pripojenia na siete, Časovo obmedzené. Voda, kanalizácia, zadržiavanie vody v ryhách, kmene novej výsadby, stĺpy chatrčí a platforiem - prírodné a prípravné stavebné procesy sa zlievajú do jedného projektu postupného developmentu/sukcesie.

LÍVIA MOLNÁROVÁ - AUGMENTOVANÁ PRÍRODA

Málokedy si uvedomujeme, že viac ako 99 % všetkých druhov, ktoré sa na Zemi od vzniku života objavili, už vyhynuli. To znamená, že tajomstvo nesmrteľnosti prírody, nespočíva v zachovaní existencie druhu, ale práve v zachovaní prirodzených procesov, ktoré to prostredie formujú, a ktoré udržujú život v krajine. A práve to, čoho sa dopúšťa človek, mnohokrát tieto životodarné procesy doslova z krajiny vymaže. (LM)

Ak si príroda poradí s pozostatkami ľudskej prítomnosti v území a dokáže ho znova obsadiť a dokonca ľuďmi poznačené prostredie dokáže vyprodukovať nové podoby prírody, môžeme sa pokúsiť nie o návrat k pôvodným prirodzeným procesom (čo ak záplavy nutné pre lužný les už nie sú možné) ale o rozšírenie tých možných, alebo nami/architektúrou dosiahnuteľných. Vieme pestovať rastliny pod umelým svetlom, umelo zalievame už stovky rokov, správna materialita, farebnosť a orientácia stavebnej hmoty dokáže ohrievať alebo tieniť okolie. Môžeme plánovať prvky mestského mobiliáru (voda, svetlo, povrchy, steny...) tak aby slúžili nielen nášmu užívaniu ale aby podporovali alebo vytvárali prírodné procesy... augmentovaná príroda môže augmentovať našu prítomnosť a správanie v nej.

NICOL BODNÁROVÁ

MÁRIA KOSTOLNÍKOVÁ

Vágny terén ako architektonické zadanie.

Keď architektúra a urbanizmus projektujú svoju túžbu na voľný priestor, nejasný terén, zdá sa, že nie sú schopné robiť nič iné než zavádzať násilné transformácie, meniť spoločenské odcudzenia na občianstvo, a snažia sa za každú cenu rozpustiť nekontaminovanú mágiu zbytočného v efektívnu realitu. Ak by sme mali použiť aktuálnu terminológiu v estetike, ktorá je základom myslenia Gillesa Deleuzeho, je architektúra navždy na strane foriem, viditeľneho a figuratívneho, má odstup, zatiaľ čo rozbitá individualita obyvateľa súčasného mesta hľadá sily namiesto foriem, namiesto odstupu sa zapája, ​​chce haptiku namiesto optiky, rizóm namiesto figúry. (ISM)

Poloha architektonického myslenia voči TV v texte Iganisi Sola Moralesa stála na začiatku nášho uvažovania pri definovaní zadania a ostala platná aj na konci semestra pri kritikách študentských projektov a nášho spoločného úsilia nájsť spôsob nazerania, chápania a starosti o nielen špecifické územie LIDA, ale uvedomenie si potenciálu prostredia rieky Dunaj a jej nábreží v Bratislave alebo na jej hraniciach. Ďakujeme Ivane Rumanovej a Petrovi Szalayovi za impulz a nasmerovanie našej pozornosti a pohľadu a za kritiku počas a na konci semestra rovnako ako aj Andrejovi Badinovi za pohľad z prostredia mimo BA.

Skoro autentická príroda Pečenského lesa a štrkových pláží pod diaľnicou. Prestupné legislatívne hranice rezervácie Soví les vs. nedostupnosť rezervácie Sihoť. Urbanizovaný pokoj karloveského ramena ako jeden z mála príkladov možnosti symbiózy mestského a prírodného, hustého a riedkeho. Sad Janka Kráľa ako kultúrna matrica preložená cez pôvodné prírodné prostredie lužného lesa. Fragmentárne, zaniknuté, zasypané alebo len odstavné ramená a ich hlboké stopy v meste. Prístavy ako umelé vstupy rieky do mesta a ich postupné vytláčanie mimo hranice mesta v prospech uvoľnenia lukratívnych pozícii pre súčasné podoby bývania "pri rieke".