Climate of innovation
Ivanská cesta 30/A
Bratislava
Okná pre pasívne domy
Galvaniho 15 B
Bratislava
Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce
BIM knižnice a objekty
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Dokonalá izolácia
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Prielohy 1012/1C
Žilina
Štúrova 136B
Nitra
Keď som som bol mladý, od všadiaľ som počúval: funkcinalizmus, funkcionalizmus, fukcionalizmus. Pre dizajn to už nestačí. Dizajn musí byť dychtivo vášnivý a úžasne prekvapujúco zmyselný...
Je večer 11. decembra 1980. V obývačke Ettore Sottsassa sa zhromaždila skupina mladých dizajnérov a architektov. Vinilová platňa Stuck Inside of Mobile with Memphis Blues Again od Boba Dylana hrá znova a znova, stále dookola. Takto sa zrodil názov Memphis s dvojnásobným odkazom na starobylé hlavné mesto egyptských faraónov a rodisko Arethy Franklinovej a Elvisa Presleyho v Tennessee. O niekoľko dní neskôr bola prediskutovaná a načrtnutá revolučná zbierka dizajnových predmetov, ktoré mali uzrieť svetlo sveta podľa náčrtov a škíc, ktorých autormi boli: Ettore Sottsass, Aldo Cibic, Matteo Thun, Marco Zanini, Martine Bedin, Michele De Lucchi, Nathalie Du Pasquier a George Sowden. Po niekoľkych mesiacoch bola prvá kolekcia 55 autorských originálov pod vedením Ettore Sottssasa a kurátorstvom Barbary Radice prezentovaná v Miláne 19. septembra 1981 vo výstavnej miestnosti názvu ARC ´74, vlastníkmi ktorej boli Brunella a Mario Godani. Výstavné priestory sa nachádzali v pivničných priestoroch novostavby na ulici Corso Európa číslo 2. Výstava sa konala ako jedna z mnohých súbežných výstav počas veľtrhov Solone del Mobile, Euroluce a Trienale architektúry v Miláne. Pred galériou sa tlačilo viac ako 2000 nedočkavcov, ktorí spôsobili dopravnú zápchu, čo bolo hodnotené ako senzačná epochálna udalosť.
Začiatkom septembra v roku 1981, 5 rokov po skončení FA SVŠT som sa ako zamestnanec štátneho projektového ústavu pripravoval na trojtýždňovú dovolenku do Talianska na devízový prísľub. Bolo zvykom, že dovolenku na západ sme chápali ako študijnú cestu, ktorú sme si podrobne naplánovali s podrobným rozpisom, čo všetko chceme vidieť, navštíviť a zdokumentovať na diapozitívy. Moju cestu som si rozdelil na tri časti. Týždeň rekreácie na Levantskej riviére, týždeň návštevy veľtrhov nábytku, svietidiel a Trienale architektúry v Miláne a posledný týždeň návšteva večného mesta Rím. Vo vrecku som si niesol telefonické kontakty na hlavného architekta Milána a Ríma, ktoré v máji tohto roka získal môj starší brat na medzinárodnom stretnutí architektov v Dánsku. V tom čase moja manželka končila študijný pobyt na letnej univerzite talianskeho jazyka pre zahraničných študentov Janovskej univerzity v malebnom mestečku Levantskej riviéry v Santa Margerita Ligure. Po oslavách jej 25. narodenín v malom dennom bare na námestí Giuseppe Mazzini s výhľadom na Villu Durazzo ( podávali sa bryndzové halušky a domáca slivovica ) sme vlakom odcestovali do Milána. Po absolvovaní dvoch veľkých výstav Salone del Mobili a Euroluce sme skončili na Viale Alemagna v Palazzo dell´Arte. V podvečerných hodinách po prehliadke Trienale architektúry z vestibulu paláca umenia, z telefónneho automatu telefonovala manželka hlavnému architektovi Milána. Z počiatku sme nemali úspech a pamätám si, že na druhom konci telefónu sa ozýval hlas z telefónneho odkazovača – vtom čase pre nás absolútne neznáma vec! No napokon sme mali úspech a dovolali sme sa. Hlavný architekt, pán Dr. Arch. Alberto Scarzella nám ponúkol pol dňa zo svojho pracovného času, a svojím autom nás previezol mestom. Nakoniec na moju žiadosť to bola iba jedna stavba, obytný komplex vo štvrti Gallaratese od Alda Rossiho a Carla Aymoniha.
Po skončení prehliadky mesta prišlo avizované prekvapenie, ktoré nám pán kolega sľuboval. Bolo skoré popoludnie. Zaparkovali sme na konci mestskej triedy jednotnej kompaktnej blokovej zástavby, kolmo na obrubník, pred novostavbou polyfukčného domu. Vystúpili sme z auta a začali sme sa lúčiť. Pán kolega sa lúčil so slovami: „Toto je pre vás prekvapenie. Včera tu bola vernisáž „nejakých“ mladých architektov, ktorá spôsobila ošial a dopravnú zápchu. Písalo sa o tom v dnešnej raňajšej tlači. Ešte som to ani nevidel. “ Adresa bola Corso Europa č. 2.
Výstavnej siene prislúchali dva moduly členenia mestského parteru na chodníku mestskej triedy. Jeden modul vstup so zádverím a druhý modul bol veľkorozmerový skriňový výklad. Vo vstupe bol vyvesený plagát, ktorý som si kúpi za 10 $. Do dnešného dňa mi visí na stene v pracovni, v našom byte na 3. poschodí bytového domu v Bratislave. Tento plagát som za 40 rokov nikde doteraz publikovaný nevidel! Na veľkorozmerovom vonkajšom skle výkladu bol názov výstavnej siene s logom: bledožltý rovnostranný trojuholník, prázdny štvorec, bledomodrý kruh a názov súkromnej galérie ARC74. Vo výklade bol iba jediný exponát: odkladací stolík s názvom SCHWARZENBERG od rakúskeho architekta Hansa Holleina. Po prečítaní priloženého informačného štítka vystaveného stolíka som sa okamžite zorientoval o akú výstavu ide. S veľkým očakávaním a zvedavosťou sme po zaplatení vstupného spolu s manželkou vstupovali do galérie. Samotné výstavné priestory sa nenachádzali na vstupnom podlaží, ale v suteréne novostavby. Na naše veľké prekvapenie, po veľkom záujme z predošlého dňa sme sa v hlavných výstavných priestoroch ocitli s manželkou ako jediní návštevníci. Napriek prísnemu zákazu fotografovania som to riskol a rýchlo som bez sústredenia fotografoval. Z toho množstva sa dali vybrať iba dva zábery. Vďaka bohu sú to dva hlavné ikonické originály, ktoré boli a stále sú najviac publikované a charakteristické pre túto dejinnú kultúrnu udalosť. Umelé osvetlenie a celková inštalácia akoby cielene neumožňovali návštevníkovi absorbovať tú novátorsky divokú, tvarovú, farebnú, hmotovú a materiálovú pestrosť pri jednotlivých nábytkových prvkov na pohľad s neidentifikovateľnou funkciou. Každý exponát mal štítok, kde okrem autora bol uvedený jeho názov a funkcia. Na prvý dojem som mal hlavu plnú otázok a zmätku. Čo to je? Umenie? Gýč? Je to možné aby pre mňa renomovaní architekti ako Hollein a Isozaki tak „hlboko klesli“, napriek tomu, že ich tvorbu sme ako mladí architekti doma, v Bratislave dychtivo sledovali už roky? Bol to doslova šok a bolela z toho hlava. No neskôr ako sa ukázalo, to nebola iba moja, ale i celosvetová diagnóza.
Nový vyjadrovací jazyk štúdia Memphis miešal eleganciu a gýč, viedol dialóg s absurdnými a iracionálnymi tvarmi, používal plastové lamináty, ktoré imitujú drahé, vzácne materiály. Priniesol predovšetkým potešenie z hry do racionálneho jazyka dizajnu priemyselnej výroby. Jednoducho Memphis - Miláno si rýchlo podmanil verejnosť a upútal pozornosť celého sveta. Skupinu účastníkov predvianočného stretnutia u Ettore Sottsassa v roku 1980 na prvej legendárnej prezentácii Memphis – Miláno v septembri 1981 doplnili svojími návrhmi Andrea Branzi, Alrssandro Mendini. Michael Graves, Hans Hollein, Shiro Kutamata, Peter Shire, Masonori Umeda, Arata isozaki, Terry Jones, Javier Mariscal, Paola Navone, Liugi Serafini a Bruno Gregori zo Studia Alchimia.
STUDIO ALCHIMIA (1976-1992) bol vplyvný kolektív dizajnérov a teoretikov, ktorí pracovali na propagácii avantgardy prostredníctvom rôznych médií a metód. Studio Alchimia, založené za cieľom priniesť do reality tie najradikálnejšie koncepty, stavalo na energii už zavedených skupín, ako je Archizoom, a zároveň sa ukázalo ako základ pre následný vznik hnutí, ako je skupina Memphis. Alessandro Guerriero založil Studio Alchimia v Miláne v roku 1976 ako priestor, v ktorom sa mohli stretnúť kreatívni radikáli za účelom spolupracovať na teórii i praxi. Títo novátori priniesli rôzne vízie a zdieľali záujem o hnutie „proti dizajnu“, ktoré odmietalo priemyselné predpoklady a minimalistický elementárny prístup, ktorý viedol hlavné hnutia na začiatku dvadsiateho storočia, ako napríklad Bauhaus. Na tejto vízii sa podieľali súčasní majstri, ako sú Andrea Branzi, Alessandro Mendini, Michele de Lucchi a Ettore Sottsass, ktorí sa pripojili ku kolektívu, aby vytvorili to, čo nazývali „Nuovo Design“. Zahŕňalo koncepty dizajnu, nové technológie, ale zároveň s cieľom hrať sa s formou a farbami, ktoré sa odchyľovali od čistého funkčného zamerania predchádzajúcich moderných dizajnérov. Na svojej vlastnej výstave „Bau.Haus uno“ v roku 1978, boli predstavené prototypy prezentované tento názor, ako i na výstave nasledujúceho roku na výstave „Bau.Haus due“ . Prezentácia na Benátskom bienále v roku 1980 bola reakciou na tieto snahy a poukázala do akej miery bola súčasná kultúra pripravená na radikálny dizajn. Vrchol týchto ocenení nastal v roku 1981, keď Studio Alchimia získalo prestížne ocenenie Compass d'Oro za svoj inovatívny prístup k výskumu dizajnu.
Tak ako svetová špičková móda „haute couter“ svetových módnych značiek každoročne prezentuje na módnych mólach pánsku a dámsku módu, tak i MEMPHIS – MILANO každoročne prezentuje pri príležitosti veľtrhu Salone del Mobile svoje novinky v malých výrobných sériách až do roku 1987. Za toto obdobie tu odprezentovali svoje návrhy: Thomas Bley, Walter Kirpicsenko, Michael Podgorschek, Daniela Puppa, Christoph Radl, Gerard Taylor, Fabio Bellotti, Robert Mangurian, americký kolektív Arqitectonica, Maria Sanchez, Ncholas Bewick, Pierangelo Caramia, Beppe Caturegli, Dante Donegani, James Evanson, Giovannella Formica, Shuji Hisada, Massimo Iosa, Ghini Irvine, Ferruccio Laviani, Angelo Micheli, Marco Zanuso, Laura Agnoletto, Marzio Rusconi Clerici, Guido Borelli, Johanna Grawunder, Lawrence Laske, Mary Little, Gary Morga, Christophe Pillet, Winfried Scheuer, Marco Susani a Daniel Weil. Postupom času boli plagáty prvých výstav nahradené ilustrovanými katalógmi. Logo navrhnuté Christophom Radlom, odlišné od prvých troch kolekcií sa ustálilo v roku 1985 a v tom istom roku tvorčiu skupinu opustil Ettore Sottsass. Posledná výstava skupiny Memphis bola pod vázvom „Luci Lights“ v roku 1988. Odvtedy už neboli pod značkou Memphis vydávané žiadne produkty.
Umelecké artefakty tvorivej skupiny Memphis sa za týchto sedem rokov produkcie v malých výrobných sériach stali predmetom nielen nespočetných výstav v renomovaných galériách a výstavných sieňach ale našli si stále miesto vo svetových múzeách moderného umenia ale stali sa i zberateľským cieleným snom a výnimočnou investíciou súkromných zberateľov. Medzi súkromných zberateľov patrili napríklad nemecký módny návrhár Karl Lagerfeld a britská rock-popová hviezda, spevák David Bowie.
Plodný, ambiciózny, extravagantný módny návrhár Karl Lagerfeld patril medzi výnimočných zberateľov umenia. Svoj rozsiahly penthaus v Monte Carle zariadil nábytkom z produkcie Memphis Miiláno na spôsob malého múzea. Svojich zbierok sa po určitom čase zbavoval na aukciách umeleckých diel. Tak, ako to realizoval s originálmi Andyho Warhola, tak sa v roku 1991 zbavil prostredníctvom aukčnej siene Soteby´s zbierok svojho rozsiahleho penthausu v Monte Carle.
David Bowie, ako sa ukázalo po jeho smrti, bol mimoriadne plodným zberateľom artefaktov tvorivej skupiny Memphis – Milano. Od stretnutia s Ettorem Sottssasom počas jeho rozkvetu v 80. rokoch minulého storočia ich nazhromaždil viac ako 400. Bowieho zbierka umenia bola v Sotheby´s počas troch dní vydražená a vyzbieralo sa 1,4 milóna libier. Jedným z vrcholov dražby bol červený kufríkový písací stroj VALENTINE od Ettore Sottsassa, pôvodnej kúpnej ceny v hodnote 300-500 libier sa predal za 47 500 libier. Podobne Medzi vrcholy dražby patril ikonický príborník CASABLANCA z pôvodnej výstavy MEMPHIS FURNITURE MILANO z výstavy na Corso Europa v roku 1981. Táto aukcia umeleckých predmetov, umocnená Bowieho nedotknuteľným hviezdnym statusom ešte viac zviditeľnila výnimočnosť dizajnu skupiny Memphis a hlavne upozornila na osobnosť Ettore Sottsassa a potvrdila jeho postavenie vo svetovom umení.
Alberto Alessi, vlastník rodinnej firmy (Firma ALESSI - Od svojho založenia v roku 1921 sa postupne vyvíjala a stala sa popredným predstaviteľom „Tovární talianskeho dizajnu“, schopných sprostredkovať najzaujímavejšie prejavy medzinárodnej tvorivosti a verejnosti, spoločnosti a trhu. Jeho poslaním je preniesť tieto kreatívne výrazy do skutočných predmetov, ktoré sú schopné plniť sny a uspokojovať túžby verejnosti), periodicky hladal novú inšpiráciu v pravidelných kolekciách výrobkov svojej firmy v štýle „ haute coutture“ pod názvom PROGRAMMA. Tak uprostred eufórie, ktorá znamenala zrod postmoderny, začiatkom roku 1979 požiadal Alessandra Mendiniho aby realizoval zaujímavý novátorský, dizajnérsky projekt pod názvom PROGRAMMA SEI – PROGRAM Č.6. Alessandro Mendinini oslovil skupinu svetových dizajnérov, teoretikov architektúry a praktizujúcich architektov aby sa zúčastnili nového ambiciózneho experimentálneho projektu. Ideovým zámerom bolo na základe historickej kultúry stolovania, na ploche jedálenského stola, v miniurbanistickej mierke servírovacieho podnosu vyjadriť svoj názor na mierku, tvar, materiálové, objemové a tvarové stvárnenie tradičných výrobkov firmy Alessi. Jednalo sa o prvky: servírovací podnos, čajník, džbány na kávu, mlieko a cukorničku. Po štyroch rokoch intenzívnej práce a konzultáciách vo výrobných dielňach firmy Alessi uzrelo svetlo sveta 11 návrhov od Michaela Gravesa, Hansa Hollena, Charlesa Jenksa, Richarda Meiera, Alessandra Mandinihi, Paola Portoghesiho, Alda Rossiho, Stanleyho Tigermana, Oscara Tusqueta, Roberta Venturiho a Kasumasa Yamashitu. Program č. 6 bol verejnosti prezentovaný v časopise DOMUS pod názvom TEA & COFFE PIAZZA koncom roku 1983. Každý z návrhov bol vyrobený v limitovanej v sérii 99 kusov. Najpredávanejším návrhom sa stal návrh od Alda Rossiho. Autori návrhov pristúpili k úlohe analyticky a v štýle architektonického manifestu. Výsledky boli prekvapujúce a prevratné. Všetky návrhy boli zdokonalené v remeselne majstrovskom prevedení, v konštrukcii, kompozícii a symbolike ako i s poriadnou dávkou irónie. Podnosy boli základných klasických i geometrických tvarov ako i tvarovo pripomínajú lietadlovú loď – Hans Hollein, alebo antický sklenený chrám s tympanónom a hodinami – Aldo Rossi. Michael Graves navrhol riad ako strážne veže, Alessandro Mendini predstavil drzých vrabčiakov, Charles Jencks tvarovo citoval históriu antických stĺpov, a viečka na džbánoch od Alda Rossiho sú vedutou mesta so strechami veží a chrámov. Každý funkčný prvok servírovacej sady ako architektonický prvok má svoje miesto na svojom námestí, na originálnom servírovacom podnose.
V roku 1983 sa narodil internet, realizoval sa prvý telefónny rozhovor cez mobilný telefón a svetom architektúry začala vládnuť postmoderna. Na jeseň 1983 v časopise DOMUS ( kupoval som si ho ako študent od roku 1974 v predajni zahraničnej tlače na Leningradskej ulici v Bratislave za 80,00 Kčs ) vyšiel komplexný článok o nových trendoch tvorivých skupín Alchymia, Memphis a Alessi – programma sei. Starší kolega ma vyprovokoval, aby som ako jediný architekt z bývalej ČSSR, ktorý na vlastné oči videl exponáty štúdia Memphis, napísal informačný a osvetový článok do Výtvarného života. Po náročnej príprave farebných diapozitívov som priložil sprievodný text. Po dlhšom čase a niekoľkých urgenciách prišla z redakcie odpoveď , že môj príspevok je ideologický nežiadúci a nie je v súlade so socialistickou morálkou moderného človeka. Takto zaúradovala štátna cenzúra. No napriek tomu sa u nás na Slovensku oproti Čechám, čas nezastavil. Ešte v roku 1982 som na malej nezaujímavej štátnej zákazke – Rekonštrukcii predajne Slovenskej knihy v Komárne uplatnil v návrhu a neskôr i v realizácii v roku 1985 vplyv štúdia Memphis. V apríli v roku 1985 skupina siedmych mladých architektov, absolventov VŠVU, ročníkoví spolužiaci u Dušana Kuzmu (Jana Antalová, Jofi Gašparík, Ivan Kepko, Dana Mušecová, Imro Vaško, Dušan Voštenák a Miro Zikmund) v Galérii Mladých na Michalskej ulici v Bratislave pod názvom ŠTÚDIO´85 prezentovala svoj novátorský názor na nábytok a dámske odevy. Pri príležitosti 65. Výročia založenia KSČ bola otvorená Sieň revolučných tradícií Československej plavby dunajskej, v Dome lodníkov na Martanovičovej ulici v Bratislave. Možno, keby to nebola aktuálna zákazka k predmetnému výročiu, nemali by sme s kolegami vôbec šancu ani na škicovné. Prešli sme „len“ na druhý raz umeleckou komisiou SFVU Dielo, kde najväčšími oponentmi bola kolegyňa Júlia Kúnovská a predseda Ján Kulich. Nové trendy sa však napriek inkvizičnej kultúrnej politike nedali zastaviť. A tak ďalšie realizácie na Slovensku začali pribúdať.....
Ing. arch. Andrej Gürtler