Konajte, kým je čas (...pohľad po piatich rokoch)

Vraciame sa k článku, ktorý sme publikovali k prvému aprílu pred piatimi rokmi. Bol štylizovaný s nadsádzkou, ironicky, provokačne, s vedomím, že obsah je ešte dosť vzdialený od reality… Zdá sa, že vývoj napreduje naozaj dynamickejšie, ako sme sa nazdávali.

Pripomenutie pôvodného textu:

V automobilkách napriek snahám vlády už nebudú potrební ľudskí montážnici. Nahradia ich roboti. Úlohou ľudí zostane dočasne programovať a riadiť výrobu. Pokým ich nenahradí to, čo sa teraz rodí a my to začíname nazývať umelou inteligenciou (AI). Konečne sa riadiace procesy začnú riadiť sami.

Aj autá budú za chvíľu iné, než na ktoré sme dnes zvyknutí. Bude potrebné z nich odstrániť ten najslabší, najomylnejší a najrizikovejší prvok, ktorý sa nachádza medzi volantom a pedálmi a ktorý častokrát nekompetentne zasahuje do riadenia - človeka. Už to nebude dlho trvať a šoférovanie nám oprávnene zakážu. Autá budú plne autonómne, ľudia zostanú iba nákladom.

Štatistikám nehodovosti to pomôže. Nevyrieši to však problém našich miest, dopravných zápch v nich a ich neriadeného, živelného rozvoja. Terajší stav sídiel, ktoré sú všetkým, len nie rozumnou, dobre riadenou a perfektne fungujúcou štruktúrou sa automaticky nezlepší. Aj tu budeme musieť opustiť svoje doterajšie nerozumné ambície a prenechať ich riadenie niekomu schopnejšiemu. Aby svet fungoval lepšie a logickejšie. Teraz začíname trochu smiešnymi pokusmi, ktoré hrdo nazývame “smart cities”. Tieto ďalšie, málo koncepčné experimenty, ktoré sa vyznačujú skôr demonštráciou formy, s problematickou praktickou funkčnosťou, bude treba nahradiť takisto lepším riešením.

My architekti sa musíme vzdať svojich tvorivých ambícií. Treba sa pripraviť na zmenu a postaviť sa jej zoči-voči! Architektúra už nebude to, čo bývala. Nahradí nás rozumnejšia, výkonnejšia a múdrejšia umelá inteligencia.

Napríklad - klient si zadá na Google Mape polohu pozemku. Vloží obrázok ľubovoľného domu, čo sa mu páči (prípadne svoj obrázok, najlepšie celého tela, aby program vedel z postavy identifikovať, či sa hýbe, alebo mu stačí obmedzený priestor pred televízorom a pri stolíku s pukancami).

AI v priebehu zlomku sekundy vyhodnotí zodpovedajúcu (podľa zadaných dát najlepšiu) podobu vnútorného priestoru, jeho orientáciu k svetovým stranám… i ostatné atribúty. Po úvodnej etape, kde architektov nahradí online “veľký architekt”- program ktorému sa nebudeme môcť rovnať, príde ďalší kvalitatívny skok.

Načo plytvať prírodnými zdrojmi a priestorom. Veď všetko, čo potrebujeme môžeme dostať priamo tam kde sme a hneď. Nemusíme cestovať, nemusíme sa hýbať. Nemusíme po celom svete vytvárať veľké betónové aglomerácie a drahé prepojenia medzi nimi. Veď aj tak vnímame okolitý svet iba svojimi zmyslami.

Postačí virtuálna realita (VR). Vlastne ľudia už ani nebudú potrebovať kupovať pozemky, stavať si individuálne domy a zaberať zbytočne veľké plochy krajiny. Prenajmú si nevyhnutný priestor (dá sa i doživotne) vo “farme na bývanie”.

Tu bude možné koncentrovať obyvateľov omnoho intenzívnejšie ako vo “voľnej krajine”. Formou virtuálnej reality (VR) bude obklopovať každého obyvateľa prostredie “aké len chce”. Napríklad útulná malá izba (každý deň, hodinu, minútu… iná - podľa priania), alebo naopak veľký členený/nečlenený priestor… čokoľvek, podľa našich momentálnych predstáv. Rustikálne, alebo moderné. S výhľadmi, alebo izolované od okolia. Pri mori, alebo vo vysokých horách. V trópoch, alebo v krajine večného snehu...

Už ani forma architektúry nebude dôležitá. VR nebude mať dnešnú neohrabanú formu “okuliarov na hlave”. Trendom bude v prvej fáze priame zabudovanie mikrodisplejov do zreničky oka (rýchle, “bezbolestné”, skoro ako dnešná lejzrová korekcia dioptrií), neskôr to bude priama simulácia nervových impulzov vedúcich zo sietnice do mozgu. Pretože už nebudeme potrebovať vidieť, tak bude stačiť, aby reálne prostredie okolo nás malo podobu amorfného, skôr mäkkého “sťaby molitanoveho” povrchu (aby sme si pri prípadnom neočakávaném pohybe “nerozbili nos”). O ostatné vnemy sa postarajú rôzne zariadenia, verne napodobujúce prirodzené vnímanie okolia. Nebude to iba obraz. Budeme cítiť teplo či chlad, prúdenie vzduchu, vône, simuláciu rôznych povrchov po ktorých budeme chodiť, či sa ich dotýkať... (vrátane ľudí, virtuálnych - akýchkoľvek podľa želania, i skutočných - za príplatok a podľa dostupnosti :-).

Najšikovnejší architekti nebudú čakať a začnú konať hneď. Predajú svoju prax, pokým sa ešte dá a začnú sa obzerať po niečom inom, lepšom a perspektívnejšom. Dočasne by pomohla IT rekvalifikácia, prípadne na začiatok predaj “automatizovaných systémov projektovania”. Neskôr, keď AI preberie “do svojich rúk” aj navrhovanie a organizovanie prostredia v ktorom žijeme, vidíme ešte šancu v psychologickom poradenstve (lebo predsa živý partner na rozhovor bude ešte relatívne dlho zaujímavejší a nevyspytateľnejší, ako robotický Freud), alebo v písaní spomienok na “staré dobré časy", keď sa ľudia napriek všetkej logike sami zaoberali takým rozporuplným povolaním - akým bola architektúra.

P.S.: Neprepadajte panike, alebo 42.

P.P.S.: Článok bol špeciálne pripravený k dnešnému dátumu (1. 4. 2018).

Dnes je apríl roku 2023. Prešlo pár rokov a použitie výstupov umelej inteligencie sa stáva bežnou súčasťou obsahu, ktorý denne čítame. Prvé jazykové (aj grafické) AI modely sa stali voľne dostupnými. Chatovacie booty aj v dnešných ranných verziách dosahujú už prekvapivo dobré výsledky. Použiteľné sú aj grafické výstupy. 

P.P.P.S.: Zatiaľ stále veríme, že najväčšia sila architektúry je v "osobnostnej" jedinečnej individuálnej výpovedi tvorivého architekta. A že práve preto tvoriví architekti budú stále žiadaným artiklom. Veď aj pri voľbe životného partnera, by z čisto racionálneho hľadiska mohlo byť lepším riešením rozhodnúť sa pre "ideálneho robota", ktorý splní bez odvrávania všetky naše požiadavky a predstavy. Ako je na druhej strane väčšinová alternatíva - vstúpiť do rizikového vzťahu s nedokonalým ľudským jedincom (kde musíme navzájom v živom ľudskom dialógu pracne komunikovať a hľadať kompromisy, ktoré uspokoja obidvoch...).

Niečo mi však v pozadí  mojej mysle našepkáva, že tá nejednoznačnejšia a zložitejšia cesta, so živým nedokonalým partnerom, bude pre väčšinu ľudí lepšia ako vzťah s dokonalou umelou inteligenciou (to isté bude platiť asi aj pri výbere architekta(?)...

(Š.M.).