Francúzsky architekt: Paríž či Bratislava, žiť v takýchto mestách je hrozné

(Článok preberáme so súhlasom Denníka N, pôvodné umiestnenie je tu). 

Paríž, Neapol, Kodaň či Marseille majú podľa neho rovnaký problém ako Bratislava. „Musíme prísť na to, ako sa tu dá žiť, pracovať a cítiť sa šťastne. Dnes sa už nemôžeme spoliehať na to, že ešte na zemi objavíme nejaký utajený raj, musíme sa pozerať na to, čo máme, a pracovať s tým,“ hovorí DOMINIQUE PERRAULT, slávny francúzsky architekt a urbanista. Spolu s bratislavským ateliérom Bogár Králik Urban vydali knihu Bratislava Metropolis, ktorá skúma potenciál vízie Veľkej Bratislavy – unikátnej metropoly na hraniciach.

Ak zvážite všetko, čo o Bratislave viete a ako sa tu cítite, chceli by ste tu žiť?

Bratislava je veľmi zaujímavá, lebo toto mesto je na začiatku svojej premeny z malého historického mesta na metropolu. Je to pre vás obrovská výzva a mal by to byť váš cieľ, hoci ide o náročnú, dynamickú premenu, lebo metropola má úplne inú urbánnu štruktúru. Máte tu čierno-bielu situáciu. Na jednej strane Dunaja máte historickú časť s Hradom a topografiou. Opačná strana rieky je viac rovinatá a moderná. Medzi týmito dvoma štruktúrami je rieka. A to je poklad, lebo je to prírodné teritórium. Navyše, Dunaj je úžasný, mocný. Nie je ako Seina v Paríži. Tá je veľmi čistá, pomalá, tichá. Dunaj je nesmierne silný a to sa mi páči. Myslím, že je pre vás veľmi dôležité, aby ste pracovali na vízii Veľkej Bratislavy – najmä čo sa týka jej udržateľného vývoja do budúcnosti. A Dunaj je nesmierne dôležitou súčasťou tohto vývoja – jednou z najdôležitejších súčastí.

Ako by sme ho mali využiť?

Stretnutie s vodou je spoločnou potrebou všetkých miest, cez ktoré preteká rieka. Brehy Dunaja by sa mali viac prepojiť, a pritom by sa mala vytvoriť špeciálna urbanistická štruktúra pre ľudí – na prechádzky, reštaurácie, bicykle, oddychové zóny –, ale nie pre autá. Tie tu, samozrejme, nemôžu chýbať, ale mali by byť trochu ďalej od rieky. Toto povedomie treba posilňovať, lebo tým rastie hodnota mesta.

Naše nábrežie je špecifické – obrovskú časť sme zbúrali aj so židovskou štvrťou pri stavbe Mosta SNP a cesty. Bol to obrovský zásah do mesta. Ako ho prekonať – stačí o ňom hovoriť a vystríhať pred podobnými prípadmi, alebo sa to dá ešte nejako napraviť?

Áno, bol to veľký zásah, ale nemyslím si, že sa čosi vyrieši, ak sa budeme rozprávať iba o jednom konkrétnom mieste a probléme. Dôležitejšie a oveľa účinnejšie je, ak sa budeme rozprávať o širšej stratégii dunajského nábrežia, historického centra alebo modernej časti. Ak chceme hovoriť o Veľkej Bratislave, je dôležité, aby sme v nej najprv identifikovali rozdielne územia s ich vlastnými špecifikami, aby sme odhalili ich podstatu. A potom môžeme postupovať krok za krokom na rôznych úrovniach – sústreďme sa na územie okolo rieky, ale nie iba na jej časť pri historickom centre. Sú to kilometre územia. Potom sa sústreďme na historické centrum a vytýčme si konkrétne úlohy, napríklad ochranu stavieb, ktoré sú cenným dedičstvom mesta. Ale súčasne sa pozerajme aj na územia, ktoré dnes slúžia najmä na bývanie, no možno im chýba kvalitný verejný priestor alebo dobré spojenie do centra. Iba odhalenie jednotlivých území, ich identifikovanie a rozličné prístupy k nim tvoria metropolu. Metropolu, ktorá má budúcnosť a bude udržateľná. Otázkou totiž je, ako zmeniť malé historické mesto na metropolu s novou kvalitou a novým komfortom pre ľudí. Nie je to jednoduché, no je to úžasná výzva. A tá by mala zaujímať nielen ľudí, čo tu žijú alebo pracujú, ale aj politikov a tých, ktorí na to majú priamy dosah – z hľadiska legislatívy či financií. Malo by ich zaujímať, či tu ľudia budú spokojní – či budú napĺňané všetky ich potreby. A z tohto hľadiska je dnes, napríklad, veľmi dôležité vytvárať budovy so zmiešanou funkciou – nielen bizniscentrá, nielen obchody, nielen bytové domy, ale budovy, v ktorých sú aj byty, aj kancelárie, aj obchody, aj ďalšie vybavenie pre komfort tých, čo tam žijú aj pracujú.

Bratislavu občas voláme aj „najväčšou dedinou“ – napokon, spomína to aj Peter Salner v knihe Metropolis. Bratislava je jedným z najmenších hlavných miest, dokonca je to aj naším sloganom pre turistov – Little Big City. Ako môže byť hlavné mesto hrdé na to, že je malé? Je uvažovanie o Veľkej Bratislave jedinou možnosťou, ako jej dať novú víziu a vymaniť sa z nálepky Little Big City?

Veľkosť vôbec nie je dôležité kritérium. Myslím, že pre Bratislavu je prioritná otázka, čo môžete urobiť, a nie čo ste doteraz urobili, alebo naopak – zameškali či neurobili. Čas vývoja metropoly je veľmi dlhý. Nestrachujte sa. Niekedy je dobré byť trochu pozadu. Robíme chyby – všade, v Paríži, Londýne, Berlíne, Madride. Pre Bratislavu je možno fajn, že sa môže poučiť na chybách druhých a vziať si príklad. A čo je najdôležitejšie – musíte byť súčasťou procesu premeny mesta na metropolu, musíte byť súčasťou tejto transformácie. Nie je to iba o etike, alebo politickom postoji, kam smerovať vývoj mesta. Je to o tom – byť šikovný, rozumný. Nie je to o technologickom procese, ale o schopnosti premýšľať a vidieť dopredu, ďalej, odlíšiť sa od ostatných.

Prečo vás zaujíma práve projekt Veľkej Bratislavy?

Zaujíma ma transformácia a mutácia súčasných miest. Robil som na podobnej stratégii napríklad aj pre Neapol v Taliansku. Postavili sme tam veľmi dôležitú stanicu metra v centre a tiež sme začali pracovať na stratégii Veľkého Neapola. Táto idea sa mi páči. Naša práca dnes spočíva v začlenení sa do siete a vo vytvorení spojov medzi jej rôznorodými územiami a ich funkciami. Som presvedčený, že dnes už nestačí vytvárať urbánnu kultúru, musíme sa zamerať na vytváranie metropolitnej kultúry. Máme totiž rovnaký problém – v Neapole, Bratislave, Paríži, Marseille, Kodani. Možno nie v rovnakom čase a v rovnakom rozsahu, ale podstata toho problému je rovnaká.

Aká?

Problém je, ako je dnes možné žiť v takýchto mestách. Je to hrozné. Príšerné. Človek je unavený. Ľudia žijú v nejakej mestskej časti a pracujú tridsať kilometrov ďalej. Veď to je strašné. A prečo sa to deje? Lebo tam, kde sa dá pracovať, nie je dosť bytov, a naopak. A to je aj problém Bratislavy. Ale okrem toho treba zlepšiť aj dopravu, kvalitu verejného priestoru a budovať vzťah s okolitou prírodnou krajinou. Tento problém tu možno nevidno v takom rozsahu, aký badať v iných mestách, ale je tu. Napokon, stačí porovnať európske hlavné mestá – všetky majú veľmi podobný základ: námestie, katedrála, park, mestské fabriky, bulvár. Architektúra sa do istej miery líši, niekde prevažuje viac taký sloh, inde iný, ale podstata je rovnaká. Aj preto som presvedčený, že spoločne môžeme vytvárať špecifickú kultúru metropoly, v ktorej sa dá pracovať, žiť a byť šťastný.

Vízia Veľkej Bratislavy zahŕňa aj okolité obce a mestá, ale môžeme o tom hovoriť v súvislosti s naším hlavným mestom, ak uvážime, že nemáme ani len metro.

Samozrejme, je to projekt, a ten je vo vývoji.

Čo teda máme robiť – máme uvažovať, ako postaviť metro, alebo naň máme hľadať iné alternatívy?

Musíte hľadať rozličné riešenia. Metro je len jeden druh dopravy, sú aj iné spôsoby. Čo je v Bratislave dôležité – a týka sa to dopravy, sú mosty. Na tie sa treba zamerať. Ale nielen na mosty pre autá, ale aj pre chodcov. Mosty spájajúce brehy Dunaja sú jedinečná príležitosť, ako tu vytvoriť úžasný spoločenský priestor.

Zaobíde sa táto idea bez politickej angažovanosti?

Nie, je nevyhnutné, aby sa tým zaoberali aj politici. Mali by byť priamou súčasťou tejto zmeny, z ich strany by mal vyjsť impulz na jej odštartovanie. A potom by mali prísť na rad profesionáli z rôznych oblastí, aby krok za krokom na jednotlivé výzvy hľadali riešenia. Politici by ich mali iba sledovať pri práci a potom aplikovať to najlepšie, čo z práce odborníkov vzíde. Určite by to nemalo fungovať ako zákazka pre jeden subjekt. Základom je vytvoriť priestor, fyzické miesto, ktoré by slúžilo ako zázemie na zhromažďovanie názorov a príspevkov rôznych odborníkov, ktorí by pracovali na projekte. Politici a obyvatelia mesta by sa do celého procesu mali aktívne zapájať.

Akú úlohu by mali hrať malé okolité obce a mestá, ktoré sú súčasťou vízie Veľkej Bratislavy. Je dôležité posilňovať ich identitu, alebo – naopak – budovať skôr identitu metropoly ako celku?

Okolitú štruktúru treba jednoznačne ochraňovať a zveľaďovať to, čím je výnimočná. Metropolu si totiž predstavujeme ako sústavu rozličných pólov, ktoré sú navzájom odlišné a my ich musíme prepojiť. Dôležité je, aby sme dokázali odhaliť ich podstatu. V tomto sú mi inšpiráciou umelci či filmári, keď sa snažia zachytiť genia loci. Klasické spôsoby zobrazovania v rámci územného plánovania vôbec nie sú dostačujúce. Lebo keď dnes chcete zasahovať do mesta, musíte zohľadniť jeho živý charakter.

V Bratislave sa ako problém javí napríklad to, že historické centrum je veľmi malé, ale jednotlivým mestským štvrtiam zasa chýba charakter. Čo sa s tým dá robiť?

V prvom rade treba zmeniť dlhotrvajúce klišé, ktoré máme v súvislosti so životom v meste. Pre mnohých je mesto iba historické centrum. A to nie je pravda. Je to jeho súčasť, ale centrum netvorí metropolu. Mali by ste sa sústrediť na okolie centra, zvyšovať jeho kvalitu, ale súčasne aj posilniť jeho prepojenie s centrom. Je šialené myslieť si, že historická časť mesta je tá najlepšia. Je to len historická časť. Budúcnosť metropoly je okolo nej. To je to nové územie, na ktoré sa treba pozerať. Je to existujúca štruktúra, ktorú treba posilniť, posmeliť. Ak na ňu zabudneme, vzídu stadiaľ iba sociálne problémy – ľudia bez práce, bez peňazí, a to je katastrofa. Musíte byť opatrní.

V knihe Bratislava Metropolis sa venujete aj téme prázdna. Prázdnym miestam, ktoré sú veľkou súčasťou územia metropoly. Ako ich môžeme využiť?

Idea prázdnych miest, o ktorých hovoríme v knihe, spočíva v presvedčení, že ich musíme chrániť. A to minimálne z dvoch dôvodov. Prvým je, že v budúcnosti budeme potrebovať toto prázdne miesto, aby sa mesto mohlo vyvíjať. Je to poklad do budúcna. Ale zároveň treba tento vývoj strážiť, kontrolovať, lebo dnes sa veľmi ľahko môže stať, že každý jeden prázdny kúsok zeme zastaviame a zrazu je teritórium metropoly príliš rozsiahle, všetko je príliš ďaleko, a to je drahé a aj neefektívne. Prázdno v urbánnej štruktúre musíme chrániť, lebo je veľmi fajn, keď máme priestor, kde môžeme voľne dýchať: námestia, široké ulice, chodníky vedľa rieky. Zároveň musíme podporovať rozumnú výstavbu – je hlúpe začať stavať obrovské bytovky kilometre od miesta, kde môžu ľudia pracovať, zabávať sa a spoločensky žiť. Naša idea teda spočíva v tom – ukazovať na prázdno ako na kvalitu, výhodu. Nie je to len možnosť, príležitosť, je to kvalita pre život a mali by sme byť veľmi opatrní, ako tento prázdny priestor využijeme. A to je opäť iba o tom, či vieme rozmýšľať a vidieť dopredu.

Čo teraz bude s víziou Veľkej Bratislavy ďalej?

Rád by som navrhol primátorovi Bratislavy, aby sme projekt vízie Veľkej Bratislavy predstavili koncom roka v Paríži. Bude tu obrovská konferencia s množstvom veľmi dôležitých a vplyvných ľudí zo sveta politiky, urbanistov, architektov. A bolo by veľmi dobré, keby sme práve tu hovorili aj o projekte Veľkej Bratislavy. Samozrejme, zatiaľ je to iba v štádiu príprav, nie je to hotová vec, ale je to tu – vízia, idea o trvalo udržateľnej metropole. Stačí ju poštuchnúť, predstaviť, povedať, že existuje. Ukázať týmto ľuďom nové teritórium – mesto s Dunajom a historickým centrom, ktoré je v unikátnej pozícii na hranici. Neďaleko je Viedeň, Budapešť, Brno. Ten svetový kongres bude skvelá príležitosť ukázať, že začíname.

Dominique Perrault (1953) – svetovo uznávaný architekt a urbanista. Od roku 2012 je členom vedeckej rady Medzinárodného ateliéru pre Veľký Paríž. Je autorom projektov Francúzskej národnej knižnice, cyklistického štadióna a olympijskej plavárne v Berlíne, univerzitného mestečka ženskej univerzity Ewha v Soule, veže Fukoku v Osake. Známy je aj urbanistickými projektmi úpravy brehov rieky v Bordeaux, ostrova v Nantes, obchodnej štvrte v Šanghaji, centra Donau-City a nábrežia Dunaja vo Viedni, výstavbou novej štvrte v Sofii a štvrte Etang v Ženeve. Za svoju tvorbu získal množstvo prestížnych ocenení.

Prázdne miesta môžu spájať

Vízia Veľkej Bratislavy je jedna vec, realita našich podmienok druhá. Ako však hovorí Dominique Perrault, najdôležitejšie je začať. V Bratislave nebol slávny architekt, urbanista a vizionár prvýkrát, kontakt s architektmi Michalom Bogárom, Ľubomírom Králikom a Ľudovítom Urbanom trvá už takmer desať rokov. Na ich pozvanie bol štyrikrát prednášať v Bratislave aj v Košiciach, potom sa jeho ateliér zapojil aj do súťaže na revitalizáciu priemyselnej zóny Čulenova v Bratislave.

Keď na benátskom Bienále architektúry v roku 2010 predstavil projekt Metropolis?, oslovili ho slovenskí architekti s návrhom, že je to zaujímavá téma aj pre naše hlavné mesto. „Otáznik v názve sa mi zdal významný, lebo mu nešlo o to – ponúknuť jednu definíciu toho, čo je metropola, ale chcel ju hľadať – zisťovať, čo tvorí metropolu a ako dnes môže fungovať,“ hovorí Michal Bogár. Dominique Perrault ideu metropolitnej Bratislavy ocenil, lebo polohu nášho hlavného mesta na hraniciach troch štátov považuje za veľmi zaujímavú.

Výsledkom spoločného uvažovania je kniha Bratislava Metropolis, do ktorej bratislavský ateliér prizval aj ďalších odborníkov z oblasti sociológie, etnografie, histórie, filozofie, architektúry a urbanizmu, ktorí hovoria o tom, čo formovalo a formuje Bratislavu z rôznych uhlov pohľadu. Jedným z najzásadnejších je, možno paradoxne, pohľad na prázdno, ako ho definuje Dominique Perrault.

„Hovorí o ňom ako o súčasti vzťahu – zastavané územie mesta dopĺňa prázdno a naopak. Prázdne miesta sú prirodzenou hranicou, ktorá však neoddeľuje, ale – naopak – môže spájať a zároveň určovať limity zástavby. Aj preto sme v závere knihy ponúkli víziu zeleného pásu, ktorý by ohraničoval územie Bratislavy na juhozápadnej strane, aby mestská štruktúra ďalej nerástla a nezaberala ďalšie vzácne krajinné územia, ktoré by mali zostať prázdne,“ hovoria architekti Bogár Králik Urban.

Dominique Perrault spolu so slovenskými kolegami už absolvoval stretnutie s primátorom Bratislavy Ivom Nesrovnalom, ktorý vyjadril svoj záujem o účasť na ďalších diskusiách o projekte. Tie by už mali smerovať k menej abstraktným a viac konkrétnym krokom.

„Keď sa dnes pozeráme na existujúce metropolitné územia vo svete, vidíme, že stále je najväčším problémom doprava. Ak má človek dvakrát presadať, keď používa hromadnú dopravu, volí radšej auto, no mesto neunesie ich nekonečný rast. Napríklad Paríž má v súčasnosti obrovské problémy so znečistením ovzdušia spôsobeným dopravou. Preto sa treba najprv sústrediť na racionalizáciu dopravnej siete – napríklad využitím nepoužívaných koľajových tratí do obcí v blízkosti Bratislavy,“ hovorí Michal Bogár. A to by vlastne mohol byť spomínaný začiatok života vízie, ktorú Bratislava potrebuje.

Autorkou článku je Jana Németh z Denníka N.