Bratislava chce do júna zrevitalizovať Židovskú ulicu - príklad, ako netvoriť mesto

(Článok bol poskytnutý aj Denníku N). Po Židovskej ulici chodím roky. Najskôr za frajerkou, teraz na občasné nedeľné obedy k rodičom manželky. Roky to vidím: Mamička s kočíkom, ktorá nemá kam uhnúť, a za ňou nervózny rad áut. Stratení turisti natlačení na úzkom (akože) chodníku, ktorých stará avia fackuje mohutným spätným zrkadlom. Miestny obyvateľ beznádejne obchádzajúci okolo Židovskej a Mikulášskej v zúfalom hľadaní miesta na zaparkovanie.

Práve pre takéto zážitky sme začali robiť na Mestských zásahoch, projekte, ktorý sa už realizoval v 17 mestách na Slovensku a v Česku. A teraz som sa dočítal, že mesto našlo pre Židovskú novú tvár.

Na troch vizualizáciách možno vidieť ulicu bez áut (každý by rád videl a zažil ulicu bez zaparkovaných áut – len to nemôže byť tá jeho), so stromami v nereálnej blízkosti budov a betónovú dlažbu, ktorú som pomenoval indiánskym menom „tá, namiesto ktorej si tam viem predstaviť inú“.

Verím v dobrý úmysel mestskej časti a jej vedenia v rámci tohto projektu, Židovská ulica určite potrebuje reštart, celý proces však zatiaľ predstavuje príklad, ako by sa to robiť nemalo.

Narýchlo a potichu

Projekt má byť podľa textu v novinách dokončený do júna (!!!) tohto roku. Návrh pre mňa neznámeho autora spracováva firma, ktorá má na svojej stránke opis: Dopravné inžinierstvo – cesty, spoločnosť pre projektovanie a prípravu dopravných stavieb. Vybraná bola prieskumom trhu formou oslovenia záujemcov.

Pozor – nemyslím si, že to je zlá firma, nepoznám ju, ale portfólio má dobré, ak náhodou chcete obchvat alebo aspoň novú cestu. Ani si nemyslím, že cena, za ktorú firma chce projektovať rekonštrukciu, je premrštená. Mám s ňou len jeden problém – je to firma zameraná na projektovanie dopravných stavieb. A keďže firma bola vybraná 4. februára a návrh bol predstavený v Staromestských novinách v marcovom čísle, ktorého uzávierka je určite niekedy na konci tretieho týždňa v mesiaci, usudzujem, že na celú štúdiu mali inžinieri (architekti?) cca 2 –3 týždne.

Kus mesta

Židovská ulica je zvláštnym miestom poznačeným nielen osudom židovskej komunity v dejinách Bratislavy, ale aj novodobou traumou v podobe ulice či skôr cesty, ktorá nemilosrdne rozťala Staré mesto na dve časti. Ulica sa paradoxne volá Staromestská.

Verím, že pripravovaná zmena tohto miesta si zaslúži aspoň sekundovú diskusiu alebo zamyslenie sa. A zamyslenie sa v prípade nás, architektov, pri takomto citlivom mieste môže znamenať súťaž, workshop alebo aspoň výmenu názorov, napríklad v rámci diskusie či verejnej prezentácie.

Ulice Židovská a Mikulášska predstavujú zaujímavý mix nahusteného bývania, historického jadra, hľadajúcich turistov a parkujúcich áut. Je to aj zaujímavé miesto pre bratislavskú mládež, žúrovnícka zóna na križovatke Beblavého a Mikulášskej je dobre známa pod menom Bermudský trojuholník.

Verejný priestor

Staromestské noviny uvádzajú termín dokončenia rekonštrukcie Židovskej ulice do júna tohto roku. Zámer je financovaný z peňazí viazaných na slovenské predsedníctvo v Rade Európskej únie. A to je prvý vážny problém: peniaze na tvorbu mesta míňame neuvážene a často sa pri tom skrývame za tlaky zvonku, ideálne za európske peniaze.

Trochu mi to pripomína jednu z najabsurdnejších bratislavských príhod s (opäť) indiánskym menom „Rekonštruovaný Starý, ale vlastne celkom nanovo poskladaný nový Starý Most“ a jej pokračovanie na „Štúrovej ulici – tam, kde sa čas zastavil a dlažba je naozaj krivá“.

Ako Starý most, tak aj Štúrova či Židovská ulica sú pre niekoho cesta a most, no ja tam vidím najmä verejný priestor s jeho nesmierne dôležitými detailmi od držadla zábradlia až po spôsob napojenia dlažby. Dopravný inžinier by dôležitosť týchto prvkov poznať mal, architekt tú dôležitosť poznať musí.

Mesto zostáva

Zodpovední úradníci a politici zabúdajú na základnú vec: to, čo oni teraz tak narýchlo lepia, nie je nejaký nevydarený zákon alebo ďalšia absurdná daň, ktorú iná, možno osvietenejšia skupina môže zmeniť a veľmi rýchlo vylepšiť. Toto je mesto. Fyzický priestor, ktorého premena stojí veľa peňazí a ovplyvní nielen každého, kto mestom prejde, ale aj jeho celkovú atmosféru. A to na dlho.

Je tu ešte iná vec, ktorá sa na rekonštrukcii Židovskej ulice dá dobre ukázať. V posledných rokoch dokázala odborná verejnosť (ja tých ľudí označujem výrazom odborní aktivisti) predstaviť a ponúknuť mestu mnoho kvalitných ideí. A, samozrejme, nehovorím len o našom projekte Metské zásahy: od roku 2008, keď sme s ním začínali, sa Bratislave odborne a bezplatne venuje celá plejáda skvelých ľudí.

Je to práve tá vzácna energia, ktorú v prospech mesta vynakladajú aktivisti a ktorú mestskí úradníci a politici vedia zriedkakedy oceniť a využiť. Teraz sa ukazuje, aká je škoda, že pri takej vážnej veci, ako je zmena jednej dôležitej ulice, mesto ľudí, ktorí prišli s nápadmi, ani nevypočuje.

Nápady

Naše Mestské zásahy sme začali nápadom rozšírenia Židovskej ulice. Jednoduchá konzola s drevenou lávkou by vtedy podľa nacenenia realizačného projektu stála približne 600 000 eur.

Ďalší skvelý projekt v rámci Zásahov predstavil architekt Ilja Skoček: drevený, neokázalý most, zn. „nie na večnosť“, ktorý pretína Staromestskú a dostáva dóm Sv. Martina z poloslepej ulice späť na trasu centrum-hrad.

Alebo návrh architektov n/a a ich predĺženia ulice lávkou, ktorá bezbariérovo dostane chodca až na Hviezdoslavovo námestie.

Na konci roku 2008 dokonca mesto pod vedením vtedajšieho hlavného architekta usporiadalo workshop na tému budúcnosť Staromestskej ulice. Náš ateliér sa ho zúčastnil v spolupráci so skvelým architektom Jánom Studeným. Hoci sme ešte vtedy prišli s návrhom, ktorý by v sebe obsahoval budovy, už vtedy sme prišli k poznaniu, že riešenie Staromestskej nemá byť v rukách súkromného developera, ale mesta.

Posledným je náš pokus z minulého roka v rámci druhých bratislavských Mestských zásahov „95 vylepšení Bratislavy“. Pochopili sme, že ak chceme niečo s touto „ranou“ urobiť, je nevyhnutné, aby iniciatívu zobralo do rúk práve mesto a vytvorilo v danom priestore niečo, čoho pridaná hodnota by vysoko presiahla hodnotu finančného zisku jednotlivca – podnikateľa-developera, tým, že to bude zásah prospešný pre všetkých obyvateľov. Jeho „zisk“ bude spočívať napríklad v lepšej možnosti a kultúrnosti používania mesta.

Pomocou cenovo dostupných prefabrikovaných betónových systémov sme navrhli premostiť v prvej fáze Staromestskú ulicu v šírke 21,5 metra a vytvoriť tak plató, ktoré by slúžilo ako predpolie mestským hradbám a zároveň ako pohodlný oddychový bod v meste a na Židovskej ulici.

Išli sme však ďalej a v spolupráci s rakúskou firmou Oberndorfer, ktorá okrem iného vyrába predpäté betónové konštrukcie a venuje sa podobným situáciám v Rakúsku, sme overili spôsob, ako by sa takáto konštrukcia dala vyrobiť a koľko by stála.

Staré Mesto ráta na svoj návrh s rozpočtom cca 280 000 eur. Pri našom návrhu sme sa pri prvých odhadoch hýbali niekde okolo 220 000 eur, bez odstránenia pôvodnej lávky. Ak by sa aj celá investícia pre upresnenie, likvidáciu lávky a komplikácie prostredia dvojnásobne predražila, verím, že jej pridaná hodnota by bola väčšia, než akú prinesie aktuálny návrh.

Iste, bolo by to komplikovanejšie, iste, bol by to väčší risk a napokon: iste, bolo by s tým veľmi veľa práce. Ale prinieslo by to prvý krok k vyriešeniu alebo zlepšeniu existujúcej situácie.

Skúsme si nezvyknúť

Ako netvoriť mesto? Presne tak, ako ho tvoríme v poslednom období v Bratislave. Príliš rýchlo, nekoncepčne, bez celkovej vízie a zároveň bez úcty k detailu.

Čo sa týka nášho fungovania v meste, zvyk je veľmi nebezpečný, opakované vnemy totiž vytvárajú aj z kedysi neakceptovateľnej situácie štandard.

Skúsme si nezvyknúť.