Climate of innovation
Ivanská cesta 30/A
Bratislava
Okná pre pasívne domy
Galvaniho 15 B
Bratislava
Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce
BIM knižnice a objekty
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Dokonalá izolácia
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Prielohy 1012/1C
Žilina
Štúrova 136B
Nitra
(Pôvodný text Petra Moravčíka nájdete tu. )
Milý Peter.
Práve som na stránkach Archinfo dočítal druhú kapitolu Tvojho príbehu o Trnavskom mýte. Cením si s akým zápalom vyzývaš všetkých do boja za správnu vec. Rozumiem Tvojmu oduševneniu, o to viac vysoko hodnotím korektnosť a otvorenosť našej vzájomnej niekoľkohodinovej diskusie, ktorú sme o Istropolise spolu viedli. Preto nerozumiem, keď píšeš, že nie som schopný jednoznačne artikulovať svoje stanovisko a deklarovať svoj postoj. Navyše dobre poznáš aj môj list, ktorý som posielal vo februári 2021 predsedníčke DOCOMOMO prof. Henriete Moravčíkovej, ako odpoveď na jej výzvu k záchrane Istropolisu. Nemal som v úmysle ho publikovať, ale pre čitateľov Tvojho článku bude asi mojou najlepšou reakciou:
Slovenská komora Architektov, Bratislava, 19. februára 2021
Ing. arch. Il’ja Skoček, predseda SKA
Vážená pani profesorka, predsedníčka docomomo Slovakia, milá Heňa,
dostal som Tvoju výzvu na podporu o záchranu komplexu Istropolis na Trnavskom mýte v Bratislave. Úprimne si vážim snahu o záchranu tejto stavby, ktorej spoluautorom je môj otec. Veľmi oceňujem vytrvalé úsilie, ktoré spolu s vaším tímom zo SAV vyvíjate na propagáciu a osvetu v oblasti modernej slovenskej architektúry 20. storočia. Vnímam to množstvo skvelých publikácií, výstav a iných aktivít, pod ktoré ste sa podpísali. Je to skutočne záslužná činnosť, kedže si viem predstaviť, ako nedocenené a nevďačné úsilie to nie kedy môže byť.
Moderná architektúra predovšetkým druhej polovice 20. storočia je určite, aj vďaka spojeniu s obdobím budovania socializmu, vnímaná značne rozporuplne. Sídliská, kultúrne domy, národné výbory alebo typizované objekty občianskej vybavenosti, navyše podporené nekvalitou vtedajšej stavebnej výroby, zanechali bohužiaľ ťažko zmazateľnú jazvu nielen na tvári našej krajiny ale aj v hlavách ľudí a ich vzťahu k architektúre socialistickej éry. Tento spravidla negatívny vzťah až odpor so sebou častokrát sťahuje dolu aj špičkové diela slovenských architektov tohto obdobia.
Rôznymi fázami opovrhnutia si v nedávnej minulosti prešli viaceré stavby slovenskej architektonickej moderny, aj keď všeobecný názor sa postupne mení. Nehovorím o bežných ľuďoch, ani o kultúrnej verejnosti, ktorej vnímanie komplexnosti architektonickej profesie je prirodzene limitované a dozrieva vždy s určitým fázovým posunom. Mám na mysli skôr architektov samotných, ktorí sú v názore na stavby z tohto obdobia nie vždy jednotní. Viacerí kolegovia túto etapu našich dejín paušálne označujú za totalitnú a do tohto vreca hádžu všetko, čo bolo v tom období postavené. Iní sa bez zábran a rešpektu podieľali na prestavbách a de facto zničení niektorých dnes už zabudnutých skvostov.
Nechcem byť konkrétny, nikoho za iný výtvarný svetonázor neodsudzujem. Napokon, aj my architekti, prechádzame určitým vývojom a začíname nachádzať kvalitu tam, kde sme ju predtým nevideli.
Tento proces vo vyrovnávaní sa s dedičstvom stavieb našej architektonickej moderny je dobre viditeľný na výsledkoch súťaže na rekonštrukciu areálu SNG z roku 2003. Na rôznych podobách súťažných návrhov búrania, prestavieb a faceliftov jedinečného Dedečkovho premostenia SNG jasne vidieť, aký rôznorodý bol, nie tak dávno, názor elitných slovenských ateliérov na túto nadčasovú architektúru.
Budem ale konkrétny a prejdem k Domu odborov, ako ho môj otec dodnes volá. Skrátim sentimentálnu pasáž o tom ako som svojím spolužiakom na základnej škole hrdo ukazoval meno svojho otca na tabule vďaky skrytej na prízemí alebo interiér kinosály, ktorý robila moja mama. Moja afinita k tejto stavbe, k noblese a elegancii jej priestorov je rovnako pochopiteľná ako neobjektívna. Som si vedomý jeho kvalít, aj nedostatkov.
Rešpektujem, že nie každý má túto misku váh nastavenú rovnako ako ja. Pravda však je, že som sa dlho cítil vo svojej náklonnosti k tejto otcovej architektúre trochu osamotený. Nezaregistroval som, že by niekto z teoretikov architektúry Dom ROH zaraďoval k ikonickým stavbám slovenskej architektúry; nenašiel som ho ani v zozname objektov z tohto obdobia navrhnutých na pamiatkovú ochranu. Ako marginálny som vnímal aj záujem zo strany architektov v čase, keď dom roky chátral. V publikáciách o tomto období sa spomína vždy len okrajovo a nebyť Herty Hurnaus a jej knihy Eastmodern, tak si na eroháčko možno dodnes málokto spomenie. Napokon aj do národného registra docomomo sa dostal až v roku 2018, dávno potom ako zmenil majiteľa. Aj keď nespochybňujem úprimnosť tohto záujmu, obávam sa že prichádza neskoro.
Zdá sa mi, že komplex domu ROH nebude mať to šťastie ako areál SNG, ktorý vďaka osvietenosti inštitúcie samotnej a fázovému posunu dozrievania našej uvedomelosti prešiel od totálneho opovrhnutia po bezmedzný obdiv. Nemal ani to šťastie ako pražský Palác kultúry, ktorý si štát ponechal a zrekonštruoval na kongresové centrum.
Terajší majiteľ nekupoval schátraný opustený komplex Istropolisu, aby pietne prevádzkoval jeho stratovú kultúrnu funkciu, ale so zrejmým záujmom o nové využitie potenciálu celého Trnavského mýta. Jeho právo nakladať so svojím majetkom je úplne legitímne; ani magistrát ani mestská časť mu pri dodržaní pravidiel a procesných postupov nemôžu brániť s ním naložiť podľa uváženia. Navyše, podľa mojich informácií, postupoval zatiaľ vždy nad rámec všetkých zákonných, ale aj nepísaných pravidiel. S autormi Istropolisu dlhé mesiace slušne a trpezlivo rokoval a dospel, pokiaľ viem, ku korektnej dohode. Zorganizoval na slovenské pomery nadštandardnú architektonickú súťaž prvotriednych zahraničných ateliérov, aby preveril rôzne kvalitatívne riešenia. Dávno predtým, ako som sa stal predsedom predstavenstva SKA, ma prizvali do poroty tejto súťaže. Zo zvedavosti a s predstavou, že budem môcť do procesu zasiahnuť, som členstvo v porote prijal. Presviedčal som vtedy zástupcu vlastníka, že nový komplex bude bohatší a zaujímavejší, keď sa v ňom bude vrstviť a prelínať staré s novým. Možno aj vďaka tomu sa pri príprave podmienok podarilo presadiť, aby súťažné návrhy mohli počítať aj so zachovaním komplexu, nie len s jeho asanáciou. Ten z návrhov, ktorý Istropolis začleňoval do novej zástavby, a ktorý som aj pri hlasovaní obhajoval, však do finále nepostúpil.
Nešťastný územný plán mesta totiž neumožňuje realizovať plány tak, aby budovu ponechal nedotknutú a obostaval ju novou zástavbou, ktorá by saturovala investičné záujmy nového vlastníka. Ak chceme pomenovať vinníka dnešnej situácie, tak je to okrem pôvodného vlastníka do istej miery aj mesto samotné. Malo 30 rokov na to, aby urbanistickou súťažou hľadalo riešenie a zadefinovalo pravidlá pre celú časť mesta od historickej stavby konskej železnice, cez solitérnu budovu tržnice, priestoru železničnej stanice Filiálka až po spomínaný Istropolis a Centrál nevynímajúc. S ambíciou vytvoriť nové mestské centrum a nie križovatku s ad hoc developmentami jednotlivých vlastníkov bez vzájomnej previazanosti. Tento výpadok koncepčného mestského plánovania sa ostatne podpísal pod viacero podobných situácií v Bratislave.
Vrátim sa však od urbanizmu späť k budove samotnej. Ani sebe lepší územný plán s potenciálom zástavby bez potreby asanácie pôvodnej stavby nerieši problém, čo s budovou a jej prevádzkou. Investične náročná rekonštrukcia je len začiatkom ďalšieho subvencovania jej fungovania, čo ako predmet svojej činnosti nový vlastník nikdy neplánoval. Takúto úlohu dnes nedokáže plniť ani mesto ani mestská časť. Ja preto v deklaratívnom apelovaní na nich, ale ani v útočení a obviňovaní vlastníka Istropolisu, nenachádzam zmysel. Navyše burcovať v mene všetkých architektov za zachovanie práve otcovej stavby mi príde, v kontexte spomínanej rôznosti názorov, nenáležité.
Koniec koncov ani predstavenstvo SK na túto tému nenašlo jednotné ani väčšinové stanovisko. Padol však návrh pomôcť vašej iniciatíve pri získavaní podpory oslovením celej členskej základne cca 1800 architektov formou Newslettra SKA. Ako to stojíte, radi tento komunikačný kanál dáme k dispozícii. Rád sa pod výzvu podpíšem, ale iba pozitívnymi reakciami našich kolegov si nie som istý.
Ing. arch. Il’ja Skoček, predseda SKA
Pozn. redakcie: Na predmetnú tému bude zajtra (18. júna 2021 o 17.00 hod) na pôde Slovenskej komory architektov sprievodná diskusia v rámci cyklu "Otázky súčasnej slovenskej architektúry". Viac o podujatí nájdete tu.
* Sprievodná diskusia je len pre členov SKA, ktorí sa zaregistrovali v zmysle pokynov komory.
** Kapacita miestnosti je podľa posledných informácií už naplnená.