Oldřich Černý st. – architekt moderných konceptov

Článok autorského kolektívu Ing. Peter Dúbravka, doc. Ing. arch. Eva Borecká, PhD. a Ing. Andrej Bisták, PhD., pôsobiaceho na  Katedre architektúry SvF STU sa venuje architektonickej tvorbe Ing. arch. Oldřicha Černého st., ktorého dielo významne ovplyvnilo vývoj zdravotníckych a školských stavieb na Slovensku v druhej polovici 20. storočia.

Autori podrobne mapujú jeho profesijný život, kľúčové realizácie, ako nemocničný komplex v Bratislave na Kramároch či budovu Stavebnej fakulty STU, a jeho pedagogickú činnosť. Článok vznikol na základe osobných rozhovorov s architektom Oldřichom Černým ml., štúdiom poznámok a projektovej dokumentácie Oldřicha Černého st.

Ing. arch. Oldřich Černý starší (23.3.1924 - 20.6.2018) sa etabloval svojim dielom na architektonickej scéne Slovenska  začiatkom druhej polovice 20. storočia. Venoval sa predovšetkým zdravotníckym a školským stavbám. Jeho realizácie nájdeme aj medzi obytnými stavbami, hlavne projektoval  rodinné domy a chaty.

O. Černý sa narodil a vyrastal na Šprinclovom majeri, v mestskej časti Bratislava - Vajnory. Otec bol krajčírom a matka chyžnou v rodine lekárnika vedúceho lekáreň u Salvátora v Bratislave – Starom meste. Študoval na Štátnej škole priemyselnej nachádzajúcej sa v budove dnešnej Strednej priemyselnej škole strojníckej na Fajnorovom nábreží.

Po maturite sa ako ambiciózny budúci architekt rozhodol v r. 1943 pokračovať v štúdiu na Oddelení pozemného staviteľstva a architektúry na SVŠT v Bratislave. Po dvoch rokoch štúdia (v r. 1945)  prestúpil na VUT v Brne. Šesťročný odbor architektúry absolvoval za štyri roky (1945 - 1949). Počas štúdia mal možnosť zoznámiť sa s modernými riešeniami nemocníc u prof. B. Rozehnala, ktorý mal významný vplyv na jeho ďalšie zameranie.

Prvé praktické skúsenosti nadobudol v projektovom ateliéri prof. Z. Alexu v Brne (1946 - 1948) prácou na projektoch pre zdravotnícke stavby - nemocnice do Vyškova, polikliník do Jihlavy a Krnova, mal účasť na víťaznom návrhu architektonickej súťaže nemocnice v Ivančiciach a na ďalších stavbách. [1] V jeho ranom profesijnom vývoji zohral úlohu aj pražský architekt G. Paul, ktorý nepriamo ovplyvnil takmer celú prvú generáciu architektov pre moderné zdravotnícke stavby na území Slovenska (Š. Imrich, J. Rajchl, M. Šavlík, A. Ščepán, V. Uhliarik a iní).

Prvou známou zmienkou o osobe architekta Černého bol článok v časopise Pohostinnosť z r. 1949. V rámci študentského kolektívu v zložení O. Černý, V. Čuhel a I. Šabík, pod vedením B. Fuchsa, riešili podrobný územný plán Kúpeľný stred v Trenčianskych Tepliciach. V tomto malom mestečku autori uvažovali s  futuristickým návrhom prestavby kúpeľov. Drobná štruktúra existujúcej zástavby sa mala nahradiť rozsiahlymi komplexami liečebných domov situovanými nielen v údolí, ale mala byť rozvinutá aj na južnom úbočí pomerne strmých svahov Strážovských vrchov, približne na vrstevnici kúpaliska Zelená žaba. Prepojenie s údolím mali zabezpečiť výťahy umiestnené v architektonicky dominantných vertikálach. Návrh sa do realizácie nedostal. [2]

V roku 1948 M. Kusý st., predseda Spolku slovenských architektov a člen Ústredného akčného výboru architektov ČSR inicioval založenie samostatnej projektovej organizácie Stavoprojekt Bratislava,  prvým riaditeľom bol menovaný Š. Lukačovič. [3]

Krátko nato, v r. 1949 nastúpil do Stavoprojektu O. Černý. Tu pôsobil až do r. 1966, kedy sa Stavoprojekt rozdelil na viaceré projektové ústavy (jedným z nich bol Zdravoprojekt). V roku 1949 bol povolaný na päťmesačnú vojenskú službu, ktorá sa po zmene branného zákona predĺžila až na dva roky.

Po jej absolvovaní sa ako koncepčný a tvorivý architekt venoval zastavovacím plánom na Psychiatriu v Pezinku (proj. 1954), školského areálu v Myjave, Nemocnice – vtedy KÚNZ (Krajský ústav národného zdravia) v Žiline s kapacitou 800 a neskôr 1200 lôžok (proj. v spolupráci so stav. K. Ištvanovičom v r. 1954 - 1957), zastavovací plán pre Nemocnicu s poliklinikou Snina (proj. 1955), KÚNZ 1100 lôžok v Nitre (proj. 1956), kúpeľného ostrovu v Piešťanoch (proj. 1958) či na štúdií rekreačného zázemia hl. m. Bratislavy (1964). Realizovanými stavbami počas jeho kariéry v Stavoprojekte sú napr. internát v Handlovej (proj. 1948), kúpalisko v Pezinku (proj. 1950), obytný dom na Gajovej ul. v Bratislave (proj. 1954). V r. 1954 spolu s Š. Imrichom vypracovali projekt pre NsP Dunajská Streda so 400 lôžkami (stavba prebehla v r. 1955 - 1961). [1] [4]

Počas  rokov 1955 - 1970 bol externým pedagógom na FAPS (Fakulta architektúry a pozemného staviteľstva) a neskôr po zlúčení v r. 1960 s FIS (Fakulta inžinierskeho staviteľstva) na vtedajšej SVŠT (Slovenská vysoká škola technická) v Bratislave, viedol cca 30 diplomových prác, oponoval približne 100 diplomových prác a bol členom pre štátne skúšobné komisie na pôde SVŠT. Na SVŠT pôsobil ako pedagóg do r. 1970, kedy odišiel na základe vlastného rozhodnutia. Považoval to za správne z hľadiska konfliktu záujmov, keďže v tomto období nastúpil na SVŠT jeho najstarší z troch synov O. Černý ml.

V roku 1962 - 1968 pracoval na projektoch menších školských stavieb a zároveň  v r. 1962 pripravoval projekt budovy Stavebnej fakulty SVŠT pre 3200 poslucháčov. Tento projekt patrí medzi architektove najvýraznejšie stavby. Dodnes výšková budova Stavebnej fakulty STU spoludefinuje panorámu centra mesta. 

Stavebná fakulta: 1962 - 1974

Požiadavkou Útvaru hlavného architekta mesta Bratislava bolo vytvorenie uceleného univerzitného komplexu. Táto ucelenosť mala byť dosiahnutá vytvorením spoločného vnútrobloku, čiastočne vymedzeného existujúcou strojníckou fakultou a chemickou fakultou. Stavebnú fakultu navrhol architekt tak, aby fasádou nadväzovala na existujúcu strojnícku fakultu (autor M. Kusý st.) a tým vytvorila ucelený ráz z dnešného Námestia slobody. Stavbu tvoria tri bloky, pričom objem každého bloku je navrhnutý vzhľadom na lokalitný program stavby.

Nízkopodlažné bloky s učebňami a aulami sú koncipované okolo dvojice átrií, ktoré boli vytvorené pre dostatočné preslnenie a akustické odhlučnenie priestorov. Dominantný výškový objekt katedier, tzv. blok C, je zámerne kontrastujúcim voči monoblokovej časti, čím zároveň uzatvára vysokoškolský komplex smerom k Radlinského ulici v spojitosti s novou budovou dnešnej Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU. Objekt patrí medzi prvé výškové stavby v širšom centre mesta, čo zámerne poukazovalo na obdobie vzniku centra ,,novej éry‘‘ moderného stavebníctva. Autor ho popísal ako: ,,účinný výzor modernej architektúry, dôstojný na vytvorenie prostredia socialistickej školy.‘‘ [7] Škola mala slúžiť pre 3200 študentov, avšak už pri otvorení podľa autora budova slúžila pre takmer 5000 študentov. Výškový objekt katedier bol plánovaný ako nepriechodný, pre dosiahnutie tichého komfortného prostredia. Zaujímavosťou je použitie ľahkého obvodového plášťa z hliníkových prvkov podľa zlepšovacieho návrhu architekta a použitie systému stropného chladenia a vykurovania Crittall [8] (použitý bol aj v bloku A).

Zdravoprojekt: 1966 - 1989

Po transformácii Stavoprojektu a prechode O. Černého do špecializovaného projektového ústavu Zdravoprojekt Bratislava (prvým riaditeľom bol V. Uhliarik) sa v r. 1967 stal technickým námestníkom riaditeľa, čo bola druhá najvyššia dosiahnuteľná funkcia v rámci ústavu. Medzi jeho najvýraznejšie návrhy a realizácie môžeme považovať Mestskú nemocnicu na bratislavských Kramároch (dostavaná v r. 1967, dnešná Univerzitná nemocnica Bratislava, Nemocnica akademika L. Dérera), kde bol spoluautorom víťaznej architektonickej štúdie v kolektíve Stavoprojektu Bratislava (spoluautori Š. Imrich, J. Rajchl, R. Pastor, M. Šavlík) v rámci porovnávacej štúdie so Stavoprojektom Praha (kolektív G. Paula).

Po uplynutí pár rokov sa už nepodieľal na rozpracovávaní štúdie do ďalších stupňov projektovej dokumentácie. Od výslednej podoby celkového areálu a Mestskej nemocnice pre dospelých sa O. Černý dištancoval, nakoľko nesúhlasil s finálnym dispozičným a prevádzkovým riešením.

Spolu s Ing. arch. J. Fibingerom v druhej etape výstavby NsP v Bratislave na Kramároch navrhli Detskú fakultnú nemocnicu s menšími zmenami do dnešnej podoby. Budova reagovala na akútny nedostatok priestorov pre zdravotnícke služby pre detských pacientov, mala poskytnúť vysokú špecializovanosť úkonov spádovo pre celé územie Slovenska.

Projektová príprava prebiehala v rokoch 1973 – 1976, kedy projekt schválili aj s jeho úpravami a v r. 1977 sa začalo s výstavbou. Výstavba objektu bola kompletne dokončená v roku 1988, pričom plánovaný termín dokončenia bol v roku 1982. Stavba sa predĺžila v dôsledku jej komplikovanosti, zložitosti terénu, ako aj priameho kontaktu s NsP pre dospelých, ktorá bola po celý čas v prevádzke. Objekt obsahuje aj spoločné časti pre celý nemocničný komplex Kramárov, ako napr. riaditeľstvo, centrálny a urgentný príjem, centrálny archív, kuchynské zariadenie, centrálne sklady horľavých plynov, trafostanicu, výmenníkové stanice a iné. Zároveň ponúka výučbové časti s posluchárňami, ktoré boli ako jediná časť objektu realizovaná v inej podobe, ako boli prvotne navrhované. Miesto trojice pavilónových ául, ktoré navrhli s kolmou orientáciou na hlavný objekt detskej nemocnice, sa zrealizovala jedna bloková štruktúra.

Počas pôsobenia v tomto ústave sa aktívne podieľal na projekcii ďalších stavieb, napr. Pavilón infekčných a parazitárnych chorôb v Bratislave - Kramáre (proj. 1968), ktorý bol realizovaný vtedajšou progresívnou stavebnou metódou zdvíhaných stropov [9], či administratívnu budovu Zdravoprojektu a Jednoty na Bárdošovej ul. v Bratislave (proj. spolu s arch. J. Jeznou v r. 1968). Ďalej NsP vo Vranove nad Topľou, budova ÚNZ mesta Bratislavy (dnešná budova Ministerstva zdravotníctva SR), viaceré pavilóny v NsP III. Nitra (proj. 1982 - 1985).

V Zdravoprojekte pracoval až do zániku ústavu začiatkom 90. rokov 20. storočia. V tomto období architekti odchádzali v veľkých projektových ústavov pre nedostatok veľkých objednávok a zakladali si vlastné ateliéry.

Architekt začal spolupracovať so synom architektom O. Černým ml. založením architektonického ateliéru Černý a Černý. Nevyhraňoval sa iba na prácu so synom. Na prelome rokov 1989 - 1990 ešte vypracovával projekt Internátu sestier pre Detskú fakultnú nemocnicu v Bratislave s J. Fibingerom a O. Černým ml.

Ďalej aktívne spolupracoval s Š. Lukačovičom a M. Šavlíkom. Jeho činnosť pokračovala do r. 2003, kedy prevažne projektoval dostavby, prístavby a rekonštrukcie zdravotníckych stavieb, rodinné domy pre súkromných klientov, zastavovacie štúdie pre rodinné domy či Liečebňu International v Piešťanoch. Tento projekt bol jeho posledným známym projektom. Väčšina stavieb okrem rodinných domov a chát pre súkromných investorov neboli aj napriek snahe realizované.

Počas svojej pracovnej kariéry bol v 50. a 60. rokoch členom Zväzu výtvarných umelcov, členom a neskôr predsedom skupiny Zväzu slovenských architektov (1953 - 1955) a komisie Slovenského fondu výtvarných umení.

Aktívne spolupracoval s renomovanými výtvarníkmi, ako boli Ludwik Korkoš, Ján Matejko, Elena Brestenská, Elena Bellušová či Erna Masarovičová, s ktorou spolupracoval aj na projekte jej vlastného rodinného domu s ateliérom. Medzi zaujímavosti patrí aj nerealizovaný pomník oslobodenia v Dolných Strhároch v spolupráci s akad. sochárom Ludwikom Korkošom.

Záver:

Tvorba Ing. arch. O. Černého st. bola ovplyvnená myslením funkcionalizmu. Základné princípy funkčnosť, jednoduchosť, prehľadnosť rezonovali v celej jeho tvorbe. Delenie prevádzky na rôzne výškové úrovne, výrazné horizontálne členenie fasád s dostatočným presvetlením a tienením vnútorných priestorov, racionálne konštrukcie bez historizujúcich prvkov a pod. Vo výtvarnom riešení sa jasne vyjadroval v štýle neskorej moderny. Vysoké nároky kládol na tiché pracovné miesta a lôžkové časti, vetranie a podľa možnosti situovanie s výhľadmi a kontakt so zeleňou. Svoje stavby retrospektívne opisoval so zdôraznením funkčnosti objektu, humánnych podmienok pre návštevníkov a zamestnancov a možnosti etapizácie výstavby objektov. Uvedomoval si, že výstavba verejných stavieb je nekončiaci proces, ktorý je treba neustále prispôsobovať pre aktuálne potreby.

,,Som presvedčený, že v blízkej budúcnosti sa okrem rozostavaných a zastavených stavieb budú musieť riešiť najmä modernizácie, lebo zastaralú prevádzku nemocníc bude potrebné modernizovať.’’ [1]

Architekt O. Černý st. patril k prvej generácií vyštudovaných architektov, ktorí dostali príležitosť podieľať sa na povojnovej výstavbe moderného Slovenska. Jeho tvorba je mimoriadne rozsiahla, s projektami rôznych mierok. Medzi najznámejšími realizáciami je nemocničný komplex v Bratislave na Kramároch a budova Stavebnej fakulty STU v Bratislave, ktorá je jednou z prvých moderných výškových budov v širšom centre mesta. Okrem architektonickej praxe dlhé roky pôsobil ako pedagóg práve na Stavebnej fakulte. V tomto roku si v marci pripomíname 100 rokov od narodenia architekta.

Článok vznikol na základe osobných rozhovorov s architektom Oldřichom Černým ml., štúdiom poznámok a projektovej dokumentácie Oldřicha Černého st.

Autori článku: Ing. Peter Dúbravka, Ing.  Andrej  Bisták, PhD., doc. Ing. arch. Eva Borecká, PhD., SvF STU Bratislava, Katedra architektúry

Zdroje: 

[1] Archív STU, fond Oldřich Černý, poznámky architekta

[2] MARKO, Ilia J. 1949. Veľkolepé plány na výstavbu Trenč. Teplíc. Pohostinnosť

[3] Projekt. 1989. Bratislava: Bratislava: Sväz slovenských architektov, 4/2000-, 31(6). ISSN 1335-2180, str. 57

[4] Projekt. 1974. Bratislava: Bratislava: Sväz slovenských architektov, 4/2000-, 16(2 - 3, str. 102-104). ISSN 1335-2180

[5] Projekt. 1963. Bratislava: Bratislava: Sväz slovenských architektov, 4/2000, 5(4 - 5). ISSN 1335-2180, str. 98

[6] Archív STU, fond Oldřich Černý, archívna dokumentácia

[7] Projekt. 1963. Bratislava: Bratislava: Sväz slovenských architektov, 4/2000, 5(4 - 5). ISSN 1335-2180, str. 107

[8] Západoslovenský stavbár. 1967. Trnava, 8 (33). Roč. III, č. 13 (1960)-roč. XXXII, č. 13 (1990). DIKDA - Digitálna knižnica a digitálny archív. www.dikda.snk.sk [online]. [cit. 2024-2-21]. Dostupné na internete: https://dikda.snk.sk/view/uuid:047307ee-50ab-48e3-b262-d6818624d907?page=uuid:d05ac00b-537b-4898-ba82-b73c1a6509e4&fulltext=old%C5%99ich%20%C4%8Dern%C3%BD

[9] BISTÁK, Andrej, Zdenka HULÍNOVÁ, Eva BORECKÁ a Helena ELLINGEROVÁ. 2023. Progresívne konštrukčno-výrobné systémy stavieb neskorej moderny na Slovensku a ich odkaz pre súčasnosť. Czech Journal of Civil Engineering. 09(02): str. 40 - 44

[10] JAROSLAV, Rajchl. 1986. Rozvoj zdravotníckej výstavby v Slovenskej socialistickej republike. Martin: Osveta

[11] Projekt. 1994. Bratislava: Bratislava: Sväz slovenských architektov, 4/2000, 36(3). ISSN 1335-2180, str. 6