Climate of innovation
Ivanská cesta 30/A
Bratislava
Okná pre pasívne domy
Galvaniho 15 B
Bratislava
Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce
BIM knižnice a objekty
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Dokonalá izolácia
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Prielohy 1012/1C
Žilina
Štúrova 136B
Nitra
Architekt Marek Turošík sa chopil neľahkej úlohy systematickej dokumentácie pamiatok a pamätihodností, ktoré tvoria výraznú súčasť súčasnej identity mesta. Výsledkom rozsiahlej výskumnej činnosti je kniha "Architektonické pamiatky a pamätihodnosti mesta Považská Bystrica", ktorú sme predstavili v septembri minulého roku. Publikácia zameraná na centrum mesta a podhradie bola odrazovým mostíkom pre ďalší výskum a terénnu prácu, ktorá sa aktuálne zaoberá zvyšnými časťami Považskej Bystrice. V centre pozornosti pritom stojí areál Považských strojární a priľahlá kolónia.
Viac slovami autora:
Minulý rok som mal to šťastie získať štipendium Fondu na podporu umenia na preskúmanie architektonických pamiatok a pamätihodností ostatných mestských častí Považskej Bystrice. Tento projekt nadväzoval na moju prvú knihu o pamiatkach a pamätihodnostiach centra mesta a kultúrne bohatého Považského Podhradia.
Považská Bystrica zažila v 20. storočí prudký rast obyvateľstva v dôsledku príchodu zbrojárskeho priemyslu. Stredisková obec štyroch dolín na brehu Váhu, s 2746 obyvateľmi, sa pod vplyvom Zbrojovky, neskôr pretransformovanej na Považské strojárne – vedúci podnik koncernu ZVL, pretvorila na mesto so 43 tisíc obyvateľmi. Táto premena bola búrlivá. Priniesla niekoľko kvalitných architektonických počinov, no zároveň narušila po stáročia formovaný obraz sídla a jeho kultúrnej krajiny.
Výskum zahŕňal zvyšné časti Považskej Bystrice, pričom začínal zdrojom premien – areálom Považských strojární a jeho kolóniou.
Od roku 1929 priniesol závod do mesta novú stavebnú kultúru, ktorú v prvých desaťročiach formovali najmä brnianski architekti. Tí boli zodpovední za obytnú štvrť kolónie Zbrojovky a jej vybavenosť. Brnianska kultúrna stopa ovplyvnila Považskú Bystricu vo veľkom aj v 60. rokoch, keď sa uvažovalo o novom vstupe do Považských strojární s dvoma vežovými objektmi. Nakoniec bola postavená len veža Vedecko-výskumnej základne od autorskej dvojice Zdeněk Navrátil a Eduard Říha z brnianskeho Potravinoprojektu. Potravinoprojekt Brno bol zodpovedný aj za ďalší významný projekt 60. rokov – Dom kultúry, ktorého autor Evžen Šteflíček počas výstavby emigroval. Interiér kultúrneho stánku bol napokon zverený vtedajšiemu vedúcemu katedry interiérového dizajnu na brnianskej fakulte architektúry, docentovi Jindrovi Halabalovi (neskôr profesorovi), synovi známeho českého dizajnéra nábytku Jindřicha Halabalu. V rámci výskumu sa mi podarilo navštíviť pána profesora, dnes 94-ročného (o pár dní 95-ročného), a porozprávať sa s ním o jeho dielach v Považskej Bystrici, ktorých bolo niekoľko.
Jeho najvýznamnejšou a zároveň najzachovalejšou realizáciou bol spomínaný interiér Domu kultúry s estrádnou sálou pre 600 osôb, divadelnou sálou pre 400 osôb a malou bábkovou sálou. V blízkosti kultúrneho domu navrhol aj interiér Spoločenského domu, ktorý slúžil ako spoločenské zázemie pre robotnícku kolóniu. Sála Spoločenského domu, kde začínali svoju divadelnú kariéru velikáni ako Jozef Kroner, Jela Tučná-Lukešová, Viktor Blaho a režisér Juraj Haľama, po výstavbe novej divadelnej budovy stratila svoje opodstatnenie. Halabala ju preto premenil na kaviareň s kabaretným pódiom a upravil aj ďalšie časti Spoločenského domu. V 70. rokoch sa Halabalov rukopis zapísal aj do koridoru spájajúceho Dom kultúry a Spoločenský dom.
Môj výskum zahŕňal aj prvú pamiatkovú rekonštrukciu kaštieľa v Orlovom, na ktorej sa Halabala podieľal ako vedúci architekt. Pri rekonštrukcii boli odstránené nevhodné zásahy z 50. rokov a kaštieľ získal množstvo atypických prvkov.
Okrem diel brnianskych architektov sa na rozvoji Považskej Bystrice podieľali aj slovenskí architekti. V 50. rokoch vznikol smerný územný plán, ktorý vytvoril bratislavský Ústav pre rozvoj miest a dedín. Projektant Milan Bodický už v tomto dokumente z 50. rokov načrtol nešťastnú asanáciu historického námestia, nové umiestnenie železničnej stanice pri centre mesta (ktoré sa dodnes nerealizovalo) a zastavovacie plány dvoch sídlisk. Jedno z nich, dnešné sídlisko Lánska (v tom čase známe ako sídlisko Domanižanka), projektoval on sám v duchu Sorely, s dôrazom na osovosť a umeleckými dielami vytvorenými v hesle „národné formou, socialistické obsahom“. Sídlisko zahrnulo aj vtedy pokrokovú nemocnicu, ktorú navrhli pražskí architekti Zdeněk Přáda a Vladimír Král, s Alterovou chodbou a dvomi parkami. Táto nemocnica bola spolu s nemocnicou v Rokycanoch jedným z dvoch prototypov nemocníc II. typu, ktoré sa mali stavať aj v krajinách Sovietskeho zväzu.
V 70. rokoch, po vládnom stimule, vznikla potreba výstavby dvoch nových sídlisk – Rozkvet a SNP. Rozkvet, navrhnutý autorským triom Mosný, Toman, Lavička, sa rozprestrel na vrchu nad mestom, kde dovtedy stála baroková kaplnka svätej Heleny. Druhé sídlisko, SNP, bolo pokračovaním sídliska Domanižanka v smere rieky Domanižanky. Na rozhraní sídlisk Domanižanka a SNP sa v 80. rokoch začal budovať druhý športový areál mesta, ktorého prvým objektom bola športová hala od Ľudovíta Kupkoviča. Táto hala, postavená na elegantnej konštrukcii, bola výsledkom architektonickej súťaže z roku 1986. Hala mala byť prvým z viacerých športových objektov, no nakoniec zostala sama, obklopená obchodnými domami.
Výskum sa zameriaval aj na mestské časti Považskej Bystrice, ktoré vznikli pripojením samostatných obcí v rokoch 1979 a 1980. Tieto mestské časti boli skúmané z hľadiska ich urbanistického vývoja a výskum sa venoval aj niekoľkým dielam, najmä z obdobia baroka a secesie. V rámci výskumu sa uskutočnilo aj niekoľko sprievodných podujatí – prednášok a sprevádzaní, ktoré vzbudili v účastníkoch záujem o staršiu aj novšiu architektúru nášho mesta, čo bolo veľmi pozitívne.
Verím, že sa výskum nakoniec pretaví do novej publikácie, ktorá pomôže nielen odborníkom, ale aj laikom lepšie chápať Považskú Bystricu a podieľať sa na tvorbe kvalitného prostredia v nej.
Výskum bol podporený z verejných zdrojov formou štipendia Fondu na podporu umenia.