Ako vytvoriť dobrú izbu pre dieťa podľa architektov a psychológov

Tento článok pripravila Jana Németh pre Denník N. Problematika detských izieb je zaujímavá nielen pre rodičov, ktorí rozmýšľajú o vhodnom domácom prostredí pre svoje deti. Je zaujímavá aj z architektonického a psychologického hľadiska. Svoje názory prezentujú mladí kolegovia, ktorí pravdepodobne ešte nezabudli na svoje detstvo i profesionálna psychologička Mária Kopčíková.

„Detská izba je len izba ako každá iná, akurát je to v určitom období celý svet pre toho nepopísaného človiečika. A tak by asi tiež mala byť nepopísaná, čistá a bez témy,“ hovorí architekt Peter Jurkovič. V mnohých rodinách sa podľa neho s príchodom detí menia na detské izby celé byty a aj preto nie je vyznávačom „nadizajnovaných“ izieb.

Architektky Kika Poržoltová & Ivana Paľková radia rodičom, o ktorých veciach by mali rozhodovať predovšetkým oni, čo nechať na deti a ako pracovať s výškou a veľkosťou zariadenia, aby ste nemuseli všetko stále vymieňať.

„Nesnažte sa natlačiť do jednej malej miestnosti úplne všetko,“ radí architekt Rudolf Lesňák. Podľa neho to netreba preháňať ani s úložnými priestormi a ani s vkusom rodičov, lebo to nemusí dopadnúť šťastne. Už detská izba však môže byť miestom, v ktorom sa dieťa učí vnímať pekné veci.

Psychologička Mária Kopčíková hovorí, kedy je najvhodnejší čas urobiť dieťaťu samostatnú izbu a ako ho na túto zmenu pripraviť. Ako pre dieťa vytvoriť inšpiratívne prostredie a kedy začať s pravidlami ohľadom súkromia aj upratovania. „Asi najväčším problémom je udržiavanie poriadku. A na to asi nejestvuje nijaký jednoduchý návod. Vždy si musíme uvedomiť, že ak povieme dieťaťu uprac si izbu, ono má zrejme úplne iný význam slova upratať než my. Ak je problém v tomto, treba mu jasne povedať, že naozaj treba spomedzi vecí vyloviť aj tie trojdňové ponožky.“

Peter Jurkovič // JRKVC

Nie som veľký fanúšik detských izieb, ktoré vyzerajú ako kulisy z televíznej relácie. Stromy patria do lesa. Podľa mňa super detskú izbu robí hlavne atmosféra v rodine.

Dieťa by malo mať možnosť doladiť či dokresliť si ju podľa svojich predstáv. Mali by tam byť dvere, ktoré vedia poriadne tresnúť pri zatváraní, keď im rodičia nerozumejú.

Mal by tam byť pracovný stôl, na ktorý sa toho poriadne veľa zmestí. Mala by tam byť stolička, ktorá sa neprevrhne ani pod oblečením z celého týždňa – ale to už hovorím tuším o svojom detstve…

Detská izba je len izba ako každá iná, akurát je to v určitom období celý svet pre toho nepopísaného človiečika. A tak by asi tiež mala byť nepopísaná, čistá a bez témy.

A či už v nej je atypický nábytok so šmykľavkou z poschodovej postele, aj tak záleží iba na tom, či sa z nej dieťa nebojí šmyknúť. Napokon, vo fungujúcich rodinách sa s príchodom detí menia na detskú izbu prakticky celé byty, a tak tomu nie je potrebné venovať až takú pozornosť. U nás doma to platí dvojnásobne. Máme síce tri deti, ale viete, ako to býva s tými obuvníkovými. Tomu najmenšiemu ju ešte musíme niekde postaviť.

Kristína Poržoltová & Ivana Paľková // KIVVI architects

Ak máte pri riešení celej dispozície bytu či domu možnosť vybrať, kam umiestniť detskú izbu, určite ju začleňte do nočnej zóny, čiže ďalej od obývačky a kuchyne. Dieťa tak bude mať v noci pokoj a nebude ho vyrušovať napríklad večerná návšteva v obývačke. Ideálna poloha detskej izby je zároveň v blízkosti spálne rodičov, aby boli deti v prípade potreby hneď vedľa.

V prípade, že je dieťa dostatočne veľké a dokáže svoje sny opísať, určite si vypočujte jeho predstavy o detskej izbe. Bude tam tráviť najviac času a musí sa tam cítiť príjemne.

Nad zariadením detskej izby by ste mali uvažovať už v predškolskom veku dieťaťa. Prakticky v momente, keď už dieťa nespáva s rodičmi, by mu jeho detská izba mala poskytnúť dostatok miesta na hranie a spoznávanie nových vecí, ale aj na kvalitný odpočinok.

Len čo dieťa vyrastie z malej postieľky, zabezpečte mu dostatočne veľkú posteľ s kvalitným roštom a matracom. Tie sú veľmi dôležité pre správny vývoj jeho chrbtice. V dnešnej dobe nájdete množstvo matracov určených práve pre rastúce deti. Keď vravíme o dostatočne veľkej posteli, máme na mysli klasické rozmery 90×200 cm. Je to naozaj dobrá voľba. Kým sa dieťa v tejto posteli naučí spávať, zabezpečte ju zábradlím, aby náhodou nespadlo. O pár rokov túto voľbu oceníte, lebo nebudete musieť posteľ, rošty aj matrac opäť meniť.

Podobne to funguje aj pri ostatnom nábytku. Deti rýchlo rastú, preto nie je vyslovene nutné zariadiť izbu iba nízkym nábytkom, ktorý im tam neskôr bude iba zaberať priestor. Pri našich návrhoch detských izieb často používame kombináciu nízkych aj vysokých odkladacích priestorov. Nízke slúžia na sedenie a deti si do nich môžu samy odložiť aj svoje hračky. Do vyšších priestorov odkladajú veci rodičia.

Ideálnym materiálom do detskej izby je podľa nás laminát. Je veľmi odolný a vydrží takmer všetky hry vašich detí. Príjemným materiálom je aj masívne drevo alebo dyha, no treba rátať s tým, že ich povrch je mäkší, a preto sú náchylnejšie na zničenie a náročnejšie na údržbu. Pri voľbe farieb si treba dávať pozor na nevhodne zvolené kombinácie výrazných farieb, ktoré môžu dieťa vyrušovať alebo nadmerne pútať pozornosť, lepšou voľbou sú pastelové farby.

Ak je detská izba malá a treba do nej zmestiť dve postele, dva stolíky, skrine aj knižnicu, ideálne je umiestniť postele nad seba. Dajte však pozor, aby tá horná nebola príliš vysoko. Dieťa by tak v noci dýchalo teplý a vydýchaný vzduch. Ak si s jej zariadením neviete poradiť, obráťte sa sa interiérového architekta. Pomôže vám odkryť skryté možnosti priestoru, prinesie nové nápady, zladí farby a materiály a okrem detských predstáv s ním dosiahnete aj maximálne funkčný priestor s vhodne zakomponovaným nábytkom.

Rudolf Lesňák // RULES

Za ideálne umiestnenie detskej izby považujem juhozápad až juhovýchod, pretože izby získajú priame svetlo, ktoré sa dá rozumne tieniť. Na druhej strane je tiež fajn, ak je z izieb výhľad von, kde sa niečo deje. Živý výhľad do exteriéru býva často lepší televízor ako ten na stene. Ja som vyrastal na balkóne s výhľadom na stavenisko, a tak som aj dopadol.

Nepáči sa mi, ak robia rodičia deťom gýčové prostredie, o ktorom sú presvedčení, že sa im musí páčiť. Je síce otázne, či by si mali deti o svojom priestore rozhodovať samy, niekedy by však o tom naozaj nemali rozhodovať ani dospelí.

Pri našich návrhoch sa snažíme vyberať nábytok s ohľadom na vek detí, ideálne, ak je nadčasový a vydrží v izbe pár rokov. Ak je to nábytok modulový, dieťa si ho často môže prispôsobovať svojim predstavám. Čím viac možností, tým väčšia kreativita a to je dobré. Iste lepšie ako iba kreativita v podobe nálepiek na stenách. Ak uvažujete nad vyvýšenou posteľou, záleží na tom, ako ju chcete umiestniť. Ak je súčasťou ostatného nábytku, je fajn cesta, ak ju máte možnosť vymyslieť a vyrobiť na mieru. Ak nie je súčasťou ostatného nábytku, poslúžia aj hotové výrobky z obchodu.

Pri výbere materiálov môžete pracovať s tým, v akej filozofii chcete deti vychovávať. My preferujeme prirodzené prevedenia, zdá sa nám, že tak deti od mala môžeme učiť hľadať krásu v jednoduchosti a prirodzenosti. I keď, samozrejme, nejaká tá farba nikdy nie je zlá.

Na hračky sa snažíme navrhovať prehľadné skrine. Robíme ich tak, aby mali všetky hračky svoje miesto, čo môže podporiť v deťoch zmysel pre systémové myslenie a zmysel pre poriadok. Na druhej strane, s úložnými priestormi to príliš nepreháňame, aby sa deti naučili lúčiť v správnom čase so správnymi vecami, lebo to ich bude čakať celý život.

Ak ide o šetrenie priestorom v menších izbách, vyriešia to konvenčné spôsoby – napríklad poschodová posteľ, ale tiež sa to dá vyriešiť jednoduchým rozhodnutím, že sa nebudete snažiť natlačiť do malej miestnosti všetko.

 Mimoni alebo Cars? V detskej izbe je dôležitejšie čosi celkom iné

Ako dieťa pripraviť na jeho vlastnú izbu? Aké pravidlá by v nej malo dodržiavať a čoho by sa mali držať rodičia? Ako riešiť neporiadok a konflikty medzi viacerými deťmi v jednej izbe? O rodičoch, deťoch a ich izbách hovorí psychologička Mária Kopčíková z Centra pre rodinu Kvapka.

Od akého veku by dieťa malo mať vlastnú izbu?

Z psychologického hľadiska na to nemáme jednoznačnú odpoveď. Do momentu, keď je dieťatko schopné byť vo svojej izbe samo, dospeje každé inokedy. Modely sú však rôzne, vrátane toho, že rodičia dajú dieťa do samostatnej izby ihneď po príchode z pôrodnice. Mne sa to nezdá veľmi vhodné, dieťa potrebuje aj v noci častejšie jesť alebo prebaliť a je lepšie, ak je „na dosah“ pri mame. Ak je vo vedľajšej miestnosti, mama obvykle reaguje až na plač a musí sa úplne prebrať a prejsť do inej miestnosti. Niektorí rodičia to riešia rodičovskou posteľou v detskej izbe. Iní sú zasa zástancami dlhodobého spania v spoločnej posteli.

Aktuálne často vídam model 3 – 5-člennej rodiny, ktorá spáva „na letisku“ urobenom z troch až štyroch postelí, dospelí aj deti spoločne. Niekomu to vyhovuje, kým sú deti menšie, a potom, keď majú tri či štyri roky, ich odsťahujú do vlastnej izby naraz. Osobne sa mi asi najviac pozdáva stredná cesta – vytvoriť dieťaťu vlastný priestor niekedy medzi 18. – 30. mesiacom jeho života.

Prečo práve vtedy?

Dieťa začína byť veľkou individualitou, začína viac samostatne a ochotnejšie objavovať svet. Malo by byť už i za obdobím separačnej úzkosti a práve v tomto čase by preň mohlo byť lákavé, že už môže samo rozhodovať o tom, ako bude jeho izba vyzerať. Je to však veľmi individuálne. Je fajn zohľadniť osobnosť dieťaťa – jeho temperament a ako zvláda niektoré situácie, alebo ako sa stavia už k myšlienke, že by malo mať svoju izbu.

Niekedy je dobre, ak presun do vlastnej izby spojíme s nejakou udalosťou, napríklad s narodeninami. Izba tak môže byť darček. Neodporúča sa presúvať dieťa v čase, keď mu z pôrodnice prišiel domov nový súrodenec. Ak to rodičia chcú riešiť v čase očakávania nového prírastku, mali by to urobiť niekoľko mesiacov pred narodením menšieho dieťatka. Netrúfam si však povedať, že čosi je pre dieťa to jediné dobré a iné je úplne zlé. Veľa závisí aj od predstavy rodičov a štýlu ich výchovy.

Ako dieťa na vlastnú izbu pripraviť? Ako sa s ním o jeho novom priestore rozprávať?

Tiež to závisí od veku. Ak chcú rodičia dať do samostatnej izby 5-mesačné dieťa, nebudú mu zrejme hovoriť nič, riešia až situáciu, keď nechce spať samo. Čím je dieťatko väčšie, približne okolo roka a pol, môžeme s ním hovoriť o tom, aké by to pre neho bolo, mať svoju izbičku.

Môžeme mu opísať, ako by asi vyzerala, netreba však opisovať výhody vlastnej izby. Ak je dieťa úzkostnejšie a potrebuje sa viac držať „maminej sukne“, tak tieto výhody by preň mohli byť skôr strašiakom.

Na zmeny treba dieťa vždy pripravovať postupne. Môžeme ho, napríklad, vziať do predajne s nábytkom a nechať ho pohrať sa v priestore s detskými izbami. Môžeme sa ho pýtať, či by sa mu páčil nejaký konkrétny nábytok, postieľka či kreslo. Dá sa na to ísť aj tak, že izbu zariadime a necháme dieťa, nech sa tam voľne pohybuje a hrá, prípadne aj spí počas dňa. Ak je s tým v pohode, môžeme skúsiť aj večerný spánok. Vždy pomôžu večerné rituály – kúpanie, masáž, prečítanie rozprávky, prerozprávanie celého dňa, túlenie. Potom môžeme nechať zasvietené tlmené svetlo a dvere otvorené do chodby alebo pustiť hudbu.

Čo ak sa dieťa po presťahovaní do vlastnej izby v noci často budí? Stačí za ním prísť, alebo ho treba vziať späť do rodičovskej izby, alebo ho iba nechať, nech sa upokojí?

Nie som zástanca striktných pravidiel v takýchto situáciách, dieťa môže mať bolesť, strach, zlý sen alebo nočnú moru a vtedy by som ho samotné nenechávala. Niekedy aj tak dieťa docupká v noci k nám, ani nemusí plakať. Príde, lebo sa potrebuje pritúliť alebo má pocit, že počuje divné zvuky. Aj vtedy majú rodičia dve možnosti, buď zobrať dieťa k sebe a trocha si znížiť svoj spánkový komfort, alebo odniesť dieťa do jeho postieľky a pokúsiť sa ho upokojiť tam. Pre mňa je vždy otázkou, čo je jednoduchšie „na prežitie“. Ak ráno vstávate do práce, možno bude jednoduchšie nechať dieťa spať pri sebe, ako sa musieť kompletne prebrať a ísť dieťa uspávať do jeho izby. Lebo potom môže mať problémy so spánkom ten dospelý.

Je dôležité nastaviť dieťaťu v jeho izbe nejaké základné pravidlá? Aké?

Čím je dieťa menšie, tým sa pravidlá nastavujú ťažšie. Opäť – je to pre mňa otázka postoja rodičov. Ak niekto ako dieťa neznášal, že ho mama stále nútila upratovať hračky, má potom často tendenciu nechať svoje dieťa pomerne voľné. Najmä, ak sú hračky len v detskej izbe a zvyšok bytu je „uprataný“. Medzi tým, či sú hračky všade po zemi, alebo sú v policiach detskej izby, nerobí rozdiel.

Myslím si, že je dobré viesť deti k tomu, že keď sa dohrajú, hračky majú odložiť – aby na ne nestúpili, nezničili ich alebo aby si neublížil niekto iný. Dôraznosť je namieste pri ničení nábytku. Keď sú deti väčšie a majú 4 až 5 rokov, je čas nastaviť pravidlá ohľadom upratovania. Samozrejme, nič dramatické a bez očakávania, že nájdete vyupratovanú izbu. Je to však dôležité pre stavanie základov celkového udržiavania poriadku vo svojom okolí. Iná je situácia, ak do rodiny chodí pravidelne „pani na úklid“. Potom sa takéto povinnosti a pravidlá od dieťaťa vyžadujú ťažko.

Ako vytvoriť podnetný priestor pre dieťa? Na čo netreba zabudnúť?

V detskej izbe potrebuje dieťa prehľadne usporiadané veci a zóny v dostupnej výške. Potrebuje priestor na hranie s hračkami, stolík na vyrábanie a kreslenie. Je fajn, ak má i nástenku alebo špagát, kam si môže vystaviť svoje výtvory. Aby sme predišli neporiadku, je fajn hračky roztriediť do košíkov, plastových nádob podľa druhu hračiek. Čo sa týka počtu hračiek, je dobré mať ich menej a častejšie ich obmieňať. Budú dieťaťu vzácne a ľahšie udrží poriadok. Bola by škoda zabudnúť na hudbu, ktorá je pre dieťa veľmi dôležitá. Môžete kúpiť lacný CD prehrávač a postupne ho učiť zodpovedne obsluhovať, tak aby si mohlo púšťať hudbu aj samo.

Mal by byť interiér detskej izby či iné súčasti nábytku v byte/dome prispôsobené mierke dieťaťa?

Nemyslím, že je vždy potrebné prispôsobovať všetko mierke dieťaťa a nie je ani potrebné kupovať detskú izbu každé dva roky v inom štýle, pretože práve teraz frčia Mimoni alebo Cars. Skôr by som stavila na funkčnosť. Detská tvorivosť si už potom so všetkým poradí – aj z obyčajnej postele si dieťa vytvorí bunker, koráb či predajný stánok.

Ak je dieťa menšie, je dôležité dať pozor a dôraz na to, aby dosiahlo na veci, ktoré používa – na vypínač nočnej lampy, na policu s farbičkami či knižkami. Dá sa to prispôsobiť inštaláciou v jeho mierke alebo stupienkom.

V dnešnej dobe je na trhu neskutočne veľké množstvo detského nábytku. Niekedy si ani nevieme vybrať. V rámci konkurenčného boja sa nás jednotliví výrobcovia snažia upozorniť na rôzne výhody, ale často je to asi len reklama. Okrem funkčnosti je dôležitá bezpečnosť. Bezpečný nábytok je pre mňa nábytok z kvalitného materiálu. Je dôležité, aby boli použité netoxické farby a laky, aby nemal ostré hrany a aby bol stabilný. Deti totiž s obľubou po nábytku lezú.

Je dobré zapojiť dieťa do výberu farieb či iných súčastí interiéru jeho izby?

Záleží na veku dieťaťa. Vždy je fajn, ak sa dieťa s priestorom stotožní a niečo si doň samo vyberie. V prvom rade by sa však mali rozhodnúť rodičia. Čo ak dieťa vezmete do predajne s nábytkom a ono vyberie pre vás absolútne neprijateľný kus nábytku? Najprv nech urobia selekciu rodičia a potom – ak je to pre nich v poriadku, môžu dať dieťaťu na výber, ideálne nie z veľkého počtu možností.

Ako vyriešiť problém jednej izby s dvoma deťmi odlišného veku, ak vznikajú časté konflikty?

Závisí to od toho, aké priestorové možnosti rodina má a akú výchovnú filozofiu vyznáva. Ak má niekto malý dvojizbový byt a už dve deti k tomu, tak nad vlastnou izbou pre deti možno vôbec nebude premýšľať, respektíve ani nebude riešiť, či v prípade nezhôd jeho detí izby rozdeliť, lebo na to ani nemá reálnu kapacitu.

Konflikty sú súčasťou nášho života a riešime ich niekoľko desiatok každý deň. Od požičiavania hračky až po požičanie si svetra či náhrdelníka, keď sú deti väčšie. Deti by sa mali naučiť ich riešiť samy, s našou podporou. Ak deti rozdelíme a každý bude okupovať svoj „posvätný“ priestor, vôbec to nemusí znamenať, že sa konflikty medzi nimi zmiernia alebo vymiznú. Z môjho pohľadu je riešenie v komunikácii – niekedy nekonečnej, trvajúcej roky.

Ako má fungovať vzťah rodičov k súkromiu detí v ich izbe v priebehu pribúdajúcich rokov?

Toto je vážna téma. Rodičia by s pribúdajúcim vekom detí a s pribúdajúcim ostychom i tajomstvami mali ich hranice rešpektovať. Niekedy to pre obe strany môže byť problém, kým sa navzájom pochopia a nastavia si vzájomné pravidlá.

Rešpekt pre mňa znamená, že pred vstupom do izby dieťaťa zaklopem, že mu nebudem preliezať jeho šuplíky, že mu nebudem chodiť do izby, keď sa prezlieka – ak si to dieťa naozaj neželá a podobne. V každej rodine sú však pravidlá iné, čo niekde niekomu prekáža, je v inej rodine absolútne v pohode. Takže opäť – dôležité je rozprávať sa o tom, aké majú obe strany predstavy.

Podľa slov mám pubertálnych a predpubertálnych detí je však asi najväčším problémom udržiavanie poriadku v izbách detí. A na to asi nejestvuje nijaký jednoduchý návod. Vždy si musíme uvedomiť, že ak povieme dieťaťu „uprac si izbu“, ono má zrejme úplne iný význam slova „upratať“ než my. Ak je problém v tomto, treba jasne pomenovať, čo si pod ním predstavujeme – napríklad, že povysávať treba aj pod posteľou, prach utrieť aj na knihách, pozbierať všetky zvyšky papiera a gumovancov, prípadne zo skrine a spomedzi kníh vyloviť aj tie trojdňové ponožky.