Veľa peňazí za málo architektúry

Recenzie budov, na ktoré sa chcete ísť pozrieť do zahraničia, v ktorých chcete bývať, alebo by ste boli radi, keby stáli niekde vo vašom meste, sa väčšinou začínajú jednou konkrétnou vetou: “Projekt je víťazným návrhom medzinárodnej súťaže.”

Zahraničné verejné stavby vznikajú na základe súťaže už takmer automaticky. Ani nie preto, že by úradníci s trvalým pobytom mimo Slovenskej republiky tak radi súťažili, ale skôr preto, že architektúra sa nedá kúpiť na istotu ako BMW na Zlatých pieskoch. Obzvlášť v prípade, ak jej človek rozumie menej ako hodnote hodiniek TAGHeuer na vlastnom zápästí, môže byť súťaž architektonických návrhov veľmi oslobodzujúca.

Za malé podružné peniaze si kúpite odborný názor a referenciu kvality pre finálny projekt. Budete vedieť, že to, čo ste postavili je dobré. A to nie je málo.

Žiaľ, o architektúre, ktorú nám predstavilo v posledných mesiacoch ministerstvo vnútra, sa to isté povedať nedá. Nemocnica sv. Michala a Klientske centrum v Bratislave sú skôr ukážkami ľahostajnosti než pozitívnym príkladom toho, ako sa má robiť architektúra za verejné peniaze.

Vedia to aj v Budapešti

Súťaž architektonických návrhov, ktorá je najpravdepodobnejším predpokladom vzniku dobrej stavby, nie je len výsadou našich západných susedov.

Bulharská Varna dostane knižnicu od architektov z Holandska, Budapešť je už viac než rok dejiskom súťaží nadkritického množstva svetovej špičky architektov. Liget Budapest – súčasne najväčší kultúrny stavebný projekt v Európe – hľadá v štyroch súťažiach návrhy piatich nových budov inštitúcií, ktoré budú situované v 200-ročnom historickom parku Városliget. Novostavbu Národnej galérie a Ludwigovho múzea budú realizovať laureáti Pritzkerovej ceny Kazuyo Sejima a Ryue Nishizawa z ateliéru SANAA.

Ďalšia súťaž prebieha do mája 2016 a shortlist finalistov pre projekt etnografického múzea je ďalším telefónnym zoznamom mien súčasnej svetovej architektúry – Koolhaas, Maas, Ingels, Perrault, Hadid a ďalšie.

Napriek všetkým peripetiám, ktoré obrovský budapeštiansky projekt sprevádzajú, je jedna vec na Liget Budapest zrejmá. Maďarská vláda si uvedomila spoločenskú hodnotu architektúry a zároveň jej vplyv na rozvoj turizmu, a teda markantného prílevu peňazí do štátneho rozpočtu.

Fenomén známy najneskôr ako “Bilbao efekt” z konca 90. rokov sa Budapešť rozhodla umocniť spôsobom, ktorý je v posledných rokoch viac viditeľný v Číne, ako v Európe. Priniesť Wow-architektúru čo možno najbližšie našich hraníc tak nemusí byť len prázdnym gestom, ale zásadným referenčným momentom.

Kým si totiž slovenský štátny aparát bežne neobstaráva rumunské Dácie z roku ’86 ako svoj vozový park, v obstarávaní architektúry sa mu darí byť súčasným oveľa menej.

O vedení rezortu ministerstva vnútra, ktoré má za posledné mesiace hneď dve významné realizácie za posledné roky, sa dá povedať mnohé, ale jedno sa mu uprieť nedá.

Na jeho čele nestojí minister z “menej podnetného prostredia”, čo je nový politický žargón pre opis podmienok, v akých vyrastajú deti v osadách – a ktoré by mohli byť pochopiteľným dôvodom, prečo nie je schopný rozoznať elementárny referenčný rámec kvality. A predsa. Nádielka architektúry, ktorá vzišla z gescie jeho rezortu v decembri minulého roka a v januári 2016 je efektívne, spoľahlivo aj otvorene (v skratke ESO) prípadovou štúdiou mentálneho pôstu.

Nemocnica nás ochráni – pred architektúrou

V decembri bola ako prvá štátna novostavba nemocnice na území hlavného mesta po 25-tich rokoch slávnostne otvorená Nemocnica sv. Michala v ikonickom dizajne z konca 90. rokov. Na fasáde strieda červená farba banánovú v kombinácii s odtieňom pečeňového syra. Vstup má charakter čakárne autobusovej stanice, pohyb pacientov v županoch pred očami okoloidúcich je už slovenským koloritom. Interiér pôsobí, akoby generálny dodávateľ nakupoval vo výpredaji vzoriek farieb a materiálov krachujúceho Baumaxu.

Projektu sa zhostila projekčná kancelária z Brna, projektanta inžiniera Luďka Tomeka. O svojom diele sa vyjadril, že má pacientom navodiť “pocity dôvery a istoty”. V konotácii so slovenskými reáliami môžme skonštatovať, že sa to podarilo. Dôvery aj istôt jesto, pred architektúrou sme ostali v budove za 28 miliónov eur predbežne ochránení. Možno nabudúce.

Klientske centrum – prístav frustrácie

Druhým čerstvo sprístupneným dielom z ministerskej dielne verejnosti je obstaranie Klientskeho centra v hodnote 12,8 milióna eur od firmy Vienna Invest, ktorá sa zapísala do hmotného dedičstva Bratislavy realizáciami ako Bytový komplex Koloseo pri Kuchajde alebo Austria Trend Hotel na Poštovej.

Po starostlivom výbere lokality na okraji záujmu mesta, bez električkového napojenia a mierkou zastavanosti industriálnej štvrte, ako aj nutnosti prekonania osemprúdovej cesty od zástavky trolejbusu, sa začal realizovať plán konverzie haly bývalej budovy IKEA na súčasné centrum otvorenej štátnej správy a na jej prispôsobení mierke občana.

Dvorným architektom Vienna Invest, ateliéru 3M Mariana Pokrivčáka a Moniky Štekláčovej, sa podarilo pretransformovať bývalú halu nábytkového reťazca do podoby, za ktorú by sa nehanbil ani prístav štvrtotriedneho významu na Dnepri.

Celkový dojem budovy, ktorú bol okrem ministra otvoriť aj premiér, pôsobí ako zateplené unimobunky s mohutnejšou administratívnou nadstavbou. Fasáde dominuje lomené “S” – dynamický prvok, snáď ako citácia bezprostrednej výpadovky.

Zaujme aj ukotvenie triumvirátu označenia budovy (Klientske centrum, Okresný úrad, Ministerstvo vnútra SR) v troch rôznych rohoch a – tak ako to má slovenský remeselník najradšej – na vodiacich lištách. Magnetická nástenka na fasáde, plná zvlnených “áštvoriek” sa už dá považovať za konceptuálne umenie.

Vo vnútri sa pocit „lacna“ ešte umocňuje, porozhadzované stolíky a obaľovanie vzduchotechniky hliníkovou fóliou nezachráni ani akvárium, kam môžete odložiť svoje dieťa. Inými slovami – atmosféra periférneho letiska v Gruzínsku, ktoré zhodou šťastných okolností vtesnali do staršieho skladu.

Ani nie 50 metrov od budovy Klientskeho centra sa v podobnej architektonickej kvalite práve otvára novostavba Farmárskej tržnice, ktorú Klientske centrum vytlačilo z pôvodných priestorov – malá Hlava XXII na slovenský spôsob. Vedľa stojaca centrála SLSP od rakúskych architektov Jabornegg&Pálffi, ktorí mimochodom zvíťazili v  súťaži, tak v danom území pomerne solitérne obhajuje architektonickú kvalitu, ktorá jej bezprostredným susedom chýba.

Má to jednoduché riešenie

Klientske centrum je príbeh o to smutnejší, lebo jasne ukazuje, že ani titul z Fakulty architektúry nie je automatická záruka kvality výsledku. Tak, ako sú dobrí a zlí kuchári, herci, lekári, učitelia, a príslušníci všetkých iných povolaní, rovnako sú galaktické rozdiely v kvalite práce architektov.

Disponujú však overeným nástrojom na určenie kvality, a tým je súťaž. Pre akéhokoľvek klienta je práve súťaž tým najpravdepodobnejším scenárom k najlepšiemu výsledku.

Verejné zadania zo štátneho rozpočtu na Slovensku nemajú usporiadanie súťaže architektonických návrhov ako automatickú podmienku. Budovy stoja vo verejnom priestore desiatky rokov. Minimálne preto je dôvodné ich výslednú podobu vyberať veľmi starostlivo. Z Klientskeho centra sa stačí previezť na Pražskú – a narazíte na výsledok, kde sa tento proces podaril.

Máme aj dobrý príklad

Minister Lajčák, na rozdiel od kolegu z Vnútra, vypísal v roku 2009 architektonickú súťaž na dostavbu areálu ministerstva zahraničných vecí. Súťaž bola akreditovaná Slovenskou komorou architektov a zvíťazil v nej návrh Jána Pavúka a Ilju Skočeka.

Kým prvý, so skúsenosťami pôsobenia v silnom nemeckom ateliéri Gerkan, Marg & Partner, je známejší skôr medzi študentami architektúry, Ilja Skoček je multigeneračne známe meno slovenskej scény, frekventant preberania cien za architektúru a postava, ktorá sa na poli súkromných realizácií pohybuje s veľkou ľahkosťou.

Spoločne sa im podarilo zrealizovať novostavbu verejnej budovy v architektonickej kvalite, ktorú sme naposledy videli pravdepodobne v prípade Kulturparku v Košiciach, ktorý tiež vzišiel zo súťaže.

Z celej budovy dostavby ministerstva bude väčšina Bratislavčanov, na rozdiel od Nemocnice sv. Michala a Klientskeho centra, vnímať prevažne len vonkajšie priečelie budovy. Architekti reagovali na túto situáciu celkom prirodzene a už pred siedmimi rokmi navrhli fasádu, ktorá aj dnes pôsobí súčasne a bez problémov by mohla stáť aj v mestách, kde sa na kvalitu budov dbá viac, ako v Bratislave. Je súčasne veľkorysá aj prísna, subtílne vyosenie a kónické zúženia rámovej konštrukcie sú rovnako estetické ako pragmatické.

Veľkorysý vstupný priestor, premostenie k pôvodnej budove ministerstva, funkčný pôdorys, voľba materiálov a kultivované vonkajšie plochy sa tiež podarili. Pod čiarou – je to krásna budova, akých je tu primálo.

Keď porovnáme investičné náklady na štvorcový meter Nemocnice sv. Michala s Klientskym centrom a dostavbou MZV prídeme k záveru, že dobrá architektúra neznamená násobne vyššie náklady.

K rozoznaniu kvality architektúry tak nechýba kalkulačka, ale možno len návod v podobe reklám v najnovšom čísle GQ, ktoré suverénne pomáhajú v orientácii medzi značkami hodiniek a automobilov. Ako ukazuje tvár našich miest, slovenským zadávateľom tento návod chýba už dlhšie.

Naše mestá pôsobia, akoby boli nedotknuté urbanizmom a budovy architektúrou. Súťaž môže dopadnúť zle, nespravodlivo, alebo len tak, že sme z jej výsledku nešťastní. Ale nikdy nemôže dopadnúť tak katastrofálne, ako keby sme na Olympiádu poslali bratranca Véňu. Pretože kvalifikačné štandardy držia latku tak, že síce nemusíme vyhrať, ale aspoň neutŕžime absolútnu hanbu. Ak nič iné, tak toto je benefit, ktorý sa javí byť v našich podmienkach hodný zamyslenia.

Článok bol uverejnený aj v denníku N