Proces transformácie pamiatky počas pamiatkovej obnovy - časť V. - Zistené fakty o slabých miestach v pamiatkovej obnove

Diskusia k výsledkom

Na základe skúmania procesu ochrany a obnovy pamiatok na Slovensku a jeho vplyvu na kvalitu a zachovanie autenticity pamiatok sa prácou dospelo k potvrdeniu počiatočnej hypotézy a k poznaniu, že súčasné kritéria pre proces kvalitnej pamiatkovej obnovy sú nedostatočné.
Súčasný stav a nazeranie na obnovu pamiatok na Slovensku bol v práci posudzovaný podľa doteraz zákonom stanovených pravidiel, podľa existujúcich koncepčných materiálov a podľa prevládajúcich odborných názorov, uplatňovaných
v praxi.
Napriek tomu, že ochrana pamiatok sa od začiatku 90. rokov 20. storočia podstatne skvalitnila, najmä po stránke dokumentácie, zabezpečovania výskumov s cieľom identifikácie hodnôt pamiatok, zostávajú ďalšie, nemenej podstatné faktory, ovplyvňujúce výsledok obnovy, ignorované a nepomenované alebo považované za dostatočne pripravené. /Napríklad v Koncepcii MK SR do roku 2013 sú pomenované problémy s nekvalifikovanými architektami-projektantmi, probémy s nedostatkom kvalitne zaškolených remeselníkov, ale ignoruje sa stav odbornej pripravenosti pamiatkarov-metodikov, reštaurátorov, výskumníkov/
K otázke odbornej pripravenosti V posledných rokoch medzi odbornou verejnosťou najviac rezonuje potreba školených remeselníkov v oblasti tradičných remesiel, používania tradičných materiálov a technológií, ale nepodnikli sa žiadne kroky pre zlepšenie stavu. Výsledky výskumov v tejto dizertačnej práci však preukazujú, že rovnako je potrebné odborne pripraviť aj ďalších účastníkov v procese: na prvom mieste – architektov-projektantov, na druhom – pamiatkarov-metodikov a až na treťom mieste – remeselníkov. Prvé dve skupiny sú tie, ktoré v praxi robia kvalifikované rozhodnutia a zodpovedajú za realizáciu. Súčasné požiadavky štátnej ochrany pamiatkového fondu na odbornú pripravenosť týchto „aktérov“ v procese pamiatkovej obnovy na Slovensku nie sú v súlade s požiadavkami vyjadrenými vo Vykonávacej smernici Dohovoru (v článku VI.B Capacity-building and research).
V nej sa zdôrazňujú požiadavky na vysokú úroveň skúseností a multidisciplinárneho prístupu „aktérov“ k ochrane s cieľom lepšej implementácie Dohovoru. V oblasti tréningu „aktérov“ ochrany a obnovy a interpretácie kultúrneho dedičstva širšej verejnosti treba oceniť politiku Ministerstva kultúry, ktorá prostredníctvom grantovej podpory (grantová schéma MK SR Obnovme si svoj dom, podprogram 1.3 – Kultúrna politika) uplatňuje vzdelávacie programy, kurzy, semináre a rôzne formy interpretácie ochrany kultúrneho dedičstva. Nejde však o systémové riešenia pre zlepšenie odbornej pripravenosti účastníkov v procese ochrany, ale o iniciatívy záujmových združení. Už aj z toho dôvodu, že ochrana a obnova pamiatok je multidisciplinárna záležitosť, javí sa nevyhnutné zostaviť štruktúru doplňujúceho vzdelávania (napríklad postgraduálne kurzy a kurzy celoživotného vzdelávania) a vyšpecifikovanie profesijných nárokov pre účastníkov procesu obnovy pamiatok, pretože práce spojené s ochranou a obnovou dedičstva by mali byť zverené iba osobám kompetentným v týchto odborných činnostiach /Pre špecifikovanie potrebných poznatkov a skúsenosti pre spektrum odborníkov je možné sa inšpirovať Smernicou pre vzdelávanie a odbornú prípravu v oblasti ochrany a obnovy pamiatok, súborov a lokalít, prijaté valným zhromaždením Medzinárodnej rady pre pamiatky a lokality ICOMOS v Colombe, Srí Lanka, 1993. Uvedené v Príručke manažmentu lokalít svetového kultúrneho dedičstva od autorov Bernard M. Feilden a Jukka Jokilehto, ICCROM 1998, AI NOVA 2010, s. 151-155/

Diskusia k všeobecným jednotným kritériám ochrany
V procesnom inštitucionálnom prostredí ochrany pamiatkového fondu sa ako problematické dlhodobo javí absencia všeobecných pravidiel/ zásad pre ochranu kultúrneho dedičstva (jednotná metodika), ktoré by určili štandard pamiatkovej ochrany, zjednocovali praktické pôsobenie odborníkov v rámci Slovenska a vytvorili tiež transparentné informovanie verejnosti, o tom, ktoré hodnoty a prečo je nevyhnutné chrániť a akými kritériami sa odborníci ochrany pamiatok riadia. Podobne neexistuje etický kódex pamiatkara, ktorý by zaväzoval všetkých profesionálnych pamiatkarov k rešpektovaniu etických princípov, najmä v zmysle medzinárodne prijatých chárt ICOMOS, Dohovoru o ochrane kultúrneho dedičstva a jeho Vykonávacích smerníc. V súčasnosti prevládajú názory, že jednotná metodika ochrany by mohla byť zavádzajúca, pretože každá pamiatka je originálne dielo a pod. V praxi sú v rámci malého teritória Slovenska zásadne rozdielne prístupy a názory na koncepciu a výstupy odborníkov sú nepredvídateľné.
V tomto ohľade možno argumentovať už aj tým, že ak by sa prístup k ochrane pamiatok ponechával na jednotlivcov, bez stanovenia odborných kritérií, nemalo byvýznam stanovovať všeobecné usmernenia pre ochranu ani v rámci medzinárodnej organizácie ICOMOS – charty pre rôzne úrovne a oblasti ochrany kultúrneho dedičstva (pre vzdelávanie a tréning, pre ochranu miest, pre drevené dedičstvo, pre archeologické dedičstvo a pod.). Poznámka: Prínosom pre odbornú verejnosť Slovenska bolo už vydanie slovenskej verzie niektorých doteraz prijatých chárt a dokumentov ICOMOS, ktorých rešpektovanie zostáva však na úrovni poznania, chápania jednotlivých aktérov a schopnosti aplikovania týchto kritérií v praxi. Sprostredkovanie princípov a etiky ochrany a obnovy a vytvorenie štandardov pre súčasnú prax by malo byť prvoradé.
Argumentácie niektorých odporcov jednotných princípov/ metodiky, alebo etického kódexu pre pamiatkarov a iných účastníkov v procese obnovy pamiatok, že každý historický objekt je originálom a má jedinečné hodnoty, ktoré je treba individuálne posúdiť, v medzinárodnej odbornej verejnosti už neobstojí. Posúdenie hodnôt a určenia ďalších podrobnejších podmienok pre obnovu každej pamiatky môže a malo by vychádzať zo všeobecných kritérií, aby v rámci malého územia Slovenska nedochádzalo k rôznym nárokom a podmienkam a aby aj pamiatkari boli pri svojich rozhodnutiach limitovaní odbornými princípmi, ktoré sú aj
kontrolovateľné.
Inšpiráciou a príkladom v tejto oblasti by mohli byť veľmi kvalitne a aj verejnosti prístupnou formou zostavené princípy ochrany napríklad z Veľkej Británie, ktoré ako štandardy a kritéria zostavila štátna organizácia na ochranu pamiatok English Heritage. /Conservation Principles Policies and Guidance for Suistanable Management of the Historic Environment, English Heritage 2008./ Ide o materiál prioritne určený odborníkom ochrany pamiatok, ale je veľmi prospešný a zrozumiteľný aj pre ostatných účastníkov v procese ochrany a obnovy, najmä vlastníkov, architektov a pod. Podobné materiály sú samozrejmosťou pre ochranu pamiatok na americkom kontinente (v USA a Kanade).
Metodické usmernenia sú na rôzne témy jednotlivo spracovávané a publikované pre odbornú verejnosť v Českej republike, ktoré vydáva najmä Národní památkový ústav, ústřední pracoviště Praha.
Od 90. rokov 20. storočia NPÚ vydalo množstvo odborných zásad / kritérií na rôzne dôležité témy v oblasti ochrany a starostlivosti o pamiatky, ako sú napríklad: Předprojektová příprava a projektová dokumentace v procesu péče o stavební
památky, 2004, Péče o výplně historických okenních a dveřních otvorů, 2004, Novostavby v památkově chráněných sídlech, 2004, Metodika ochrany dřeva, 2000, Standardní nedestruktivní stavebně-historický průzkum, 2001, Péče o střechy
historických budov, 1997 a iné. /Všetky zásady a metodické materiály sú vydávané ako prílohy časopisu Zprávy památkové péče a sú prístupné verejnosti./
Publikovanie a sprístupnenie zásad a metodických príručiek aspoň odbornej verejnosti môže mať aj vzdelávací efekt na ostatných účastníkov v procese ochrany, ktorí nemajú dostatočné vedomosti a skúsenosti z tejto oblasti. Princípy ochrany pamiatok sa tak stávajú zrozumiteľnejšie a transparentnejšie a ľahšie uplatniteľné v praxi.

Diskusia k súčasnej praxi v oblasti sledovania a vyhodnocovania zmien
Dôležitým poznatkom vyplývajúcim z tejto dizertačnej práce je súčasný stav kvalitatívneho vyhodnocovania zmien pamiatok po obnove, alebo akomkoľvek zásahu v dôsledku pôsobenia prírody alebo ľudí. V rámci výskumu v tejto dizertačnej práci bolo preukázané, že na jednej strane dochádza k stratám kultúrnohistorických hodnôt a zániku historických objektov vplyvom zanedbanej údržby, kedy môžeme hovoriť už len o „autenticite zániku“, na druhej strane dochádza k stratám autenticity aj pamiatkovou obnovou. Súhrnom tohto mapovania bolo preukázané, že v rámci PR Banská Štiavnica až 138 objektov nespĺňa „test autenticity“. Je to 21,7 % z celkového počtu 637 historických budov v PR Banská Štiavnica.
Súčasná prax v tejto oblasti poukazuje na to, že vyhodnocovanie realizácií pamiatkových obnov a monitoring stavu pamiatkového fondu (pravidelný monitoring sa robí každé dva roky iba pre lokality svetového dedičstva), sú síce pravidelne spracovávané (v súčasnosti len v rámci Pamiatkového úradu SR), ale neposudzuje sa kvalita projektu obnovy, kvalita koncepcie obnovy, remeselné činnosti, kvalita použitých materiálov a iné aspekty vo vzťahu k zachovaniu autenticity. Je prirodzené, že organizácia, ktorá pamiatkovú obnovu priamo koordinuje, nemôže nezávisle posúdiť aj svoju vlastnú činnosť – stanovenie koncepcie, usmernenie projektu a realizačných prác, atď. Výsledky výskumov sa však stávajú závažným argumentom, že ubúdaním autentických pamiatok a ich príčinami je nevyhnutné sa v budúcnosti vážne zaoberať.

V tejto oblasti by mohlo dôjsť k „spätnej väzbe“ súčasnej praxe a zvýšeniu vedeckej úrovne poznania súčasnej situácie pri obnove pamiatkového fondu, zriadeniu odborného vedeckého konzília v rámci nezávislej organizácie, ktoré by pozostávalo z odborníkov z praxe a akademickej oblasti, ktorí by na základe vopred stanovenej schémy vypracovávali hodnotenia tak výsledkov pamiatkových obnov, ako aj hodnotenia stavu pripravenosti odborníkov. 

Na základe vedeckých výskumov chýbajúcich poznatkov pri praktickej obnove pamiatok by bolo možné pripraviť ďalšie kroky – osnovy pre postgraduálne, celoživotné vzdelávanie a kurzy pre jednotlivých účastníkov v procese ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva.
Príkladom a inšpiráciou by mohol byť v súčasnosti funkčný systém akreditovaného vzdelávania pre pracovníkov pamiatkovej ochrany a ostatných účastníkov pri ochrane v rámci Národného pamiatkového ústavu v Prahe. Vzdelávacie zázemie jednotlivým účastníkom v procese ochrany pamiatok by bolo základom pre postupné presadenie zákonných požiadaviek na odbornú spôsobilosť tých aktérov v procese ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva, pre ktorých doposiaľ neboli špecifikované ani stanovené profesijné kritéria.